KDE A AKO STOPOVAŤ
Je potrebné uvedomiť si, že empatia stopárov na veľké vzdialenosti prenáša. Preto nie je dobrý stopár ten, čo sa postaví len tak k ceste, zapáli si a čaká. Ako sa nižšie dočítate, síce aj on s najväčšou pravdepodobnosťou uspeje, no môže si to uľahčiť.


AKO VYZERÁ A AKO SA SPRÁVA VZORNÝ STOPÁR
Kto pôsobí čisto a slušne, má rozhodne väčšie šance než týpek s imidžom vagabunda, ktorý sa hygiene vyhýba, čo mu sily stačia. Kým sa človek po prebudení postaví na krajnicu, nie je od veci byť oholený (netvrdím, že každý deň a do hladka ako detská riťka), aj karpiny sa dajú z očí vytriasť. V prípade, že je na blízku zariadenie s tečúcou vodou, bolo by hlúpe neopláchnuť si aspoň tvár, vypláchnuť ústa a osviežiť dych (no úplne najlepšie je umyť si zuby, všakáno), poprípade si omyť soľné bane v podpazuší. Ako celkom praktické sa mi pri hygiene osvedčili také tie voňavé papierové vreckovky. V pohodičke si nimi osviežite tvár, očistíte ruky, a keď nie je nikde voda na opláchnutie, očistíte aspoň z časti aj to spotené podpazušie. Určite sa nesprejujte keď smrdíte, to je stupídne a nepomôžete si tým.

A že aký to má všetko súvis s dojmom na vodiča, keď už vám raz zastavil? Veď z idúceho auta nevidí, ako ste na tom s hygienou. Aj keď vám niekto zastaví a vy mu potom cez okienko vysvetľujete, ktorým smerom idete, vodič môže zmeniť názor, ak ho ovalíte zapáchajúcim dychom, zakarpatenými očami a kto vie akým ešte nevábivým produktom vášho tela.
Pokiaľ máte problém napríklad s lupinami alebo s nedobrovoľne mastnými vlasmi, radšej si ich skryte pod čiapku alebo klobúk. Prístrešok hlavy odporúčam najmä chalanom s dlhými vlasmi. Mnohí vodiči majú predsudky a nezastavia iba preto, že niekto je "mánička". Skúšať na vodiča triky a tváriť sa, že ste žena, je veľmi priehľadné. Akonáhle zistí, že ste ho okašlali, naštartuje a odíde. Teda, aspoň si myslím, že by sa tak zachoval.

Je dobré mať na sebe čosi svetlé, najlepšie poslúži biele tričko. Taktiež nikoho nezabije, ak sa bude na vodičov priateľsky usmievať. Raz nás zobral jeden dosť dobre situovaný manažér, Nemec pracujúci pre istú významnú českú značku. Keď sme sa ho pýtali na skúsenosti so stopármi, vravel, že jazdí často, ale stopárov zatiaľ zobral asi iba 5x a dvoch chalanov naraz (teda nás dvoch) ešte nikdy predtým. Bol to dobrý stop, lebo nás odviezol kus cesty, takmer cez celé Nemecko v peknom bavoráčiku a dokonca nás aj na obed pozval (a nemal žiadne nekalé úmysly). Možno keby kamoš nemal vlasy skryté pod klobúkom, tak nás nevezme. Takže ho nutne musel presvedčiť pohľad na nás. Aj keď je imidž na nič - ako vidno - tento stopársky má svoj zmysel a účinkuje.

Keď pôjde okolo vodič s dilemou či zobrať alebo nie a uvidí usmiateho, dobre naladeného stopára (ale nie z alkoholu alebo iných povzbudzovadiel), zrejme aj zastaví. Je úplne bežné, že vám budú vodiči mávať na pozdrav, ale nezastavia. Často naznačujú, že sú plní a ukazujú na spolujazdcov. Aj tak im neverím, že keby mali auto prázdne, zastavia. No čo, aspoň že komunikujú a pozdraviť vedia. Nič zlého neurobíte, keď zamávate tiež a pripojíte úsmev. Kto nezastaví, má na to svoj dôvod a preto za ním nevykrikujte hanlivosti (ale radšej vôbec nič). Tým dôvodom totiž môže byť jeho opovrhovanie stopármi a dostať kvôli tomu na držku... nie, ďakujem.

V aute je stopár hosť, treba sa teda správať ako na návšteve...až na malú výnimku - nevyzúvajte sa, prosím. Arómou zo zapotených nôh by sa všetko mohlo pokaziť. Sú vodiči, ktorí berú stopárov preto, lebo si chcú pokecať. Slušnosť káže, aby ste si s nimi teda pokecali. Možno stačí iba počúvať a súhlasne prikyvovať. Keď sa vypytuje, tak odpovedajte, prípadne si aj vymýšľajte, ak vám to vyhovuje viac. V zahraničí sa zrejme budú pýtať na politickú situáciu u nás a samozrejme také základné veci, ako napríklad či študujete a čo, prípadne kde pracujete a čo robíte. Pokiaľ nie je vodič zhovorčivý, vy sa radšej tiež príliš nevypytujte - nemusí to totiž byť ten typ, čo berie stopárov kvôli pokecu , ale naopak - trebárs nemá chuť vykladať vám o svojej neúspešnej kariére a kríze v manželstve.

Ozaj, ak cestujete v zahraničí, radšej sa s kamošom či frajerkou medzi sebou nerozprávajte v slovenčine. Je to voči vodičovi nezdvorilé a tiež ho môžete znervózniť, lebo nevie, či na neho nechystáte nejakú kulehu. Raz sa ma takto v zahraničí kamoš spýtal ako som spokojný s tými jednorazovými žiletkami, čo som mal so sebou. Viezla nás práve jedna slečna a samozrejme jediné slovo, čo nám mohla porozumieť bola práve "žiletka". Tou sa dá nie len holiť a keď sa o niečom takom ostrom bavia dvaja neznámi chlapi pred bezbrannou babou, môže ju to celkom vystrašiť. Aby som ju ukľudnil, začal som kamošovi ukazovať na tvári kde som ako oholený, aby pochopila, že sa naozaj bavíme o holení. Heh, ale začal som, ja somár, prechádzaním si rukou po krku :-)

Cigaretu si zapáľte iba vtedy, ak vás ponúkne sám vodič; ak sám práve fajčí, spýtajte sa, či si môžete tiež zapáliť. Taktiež, v aute radšej nejedzte: kto by chcel trpieť, či mu nejaký smrad stopársky nezašpiní poťahy omrvinkami z čokoládových napolitánok alebo maslového chleba so salámou?
Keď to tak zhrniem, jednoducho sa vžite do situácie vodiča a správajte sa podľa toho. Platí tu staré známe: "Nerob druhým to, čo nechceš aby robili oni Tebe," - vlastne ešte viac než to, lebo aj keď vám možno špinaví ľudia neprekážajú, niekomu inému to môže vadiť až príliš.

Aby som nezabudol, existuje aj akási stopárska etiketa. Platí v nej: "Kto prv príde, ten skôr berie," takže ak na vašom novom mieste už ktosi stojí, postavte sa za neho (alebo na koniec radu, pokiaľ je tam viac stopárov). Veru tak, stojí sa v rade, podobne ako na pošte, pričom ten vpredu je najbližšie k prichádzajúcim autám a posledný sa pre zmenu môže utešovať, že o pár metrov je bližšie k cieľu ako ostatní. Stopári, čo nepatria k sebe, by mali dodržiavať dostatočnú vzdialenosť, aby to vodiča nemiatlo. Ak ten je ochotný zobrať len jedného a videl by stopujúcu dvojicu, zrejme by nezastavil. Nechcem tým však naznačovať, že stopári by sa spolu nemali baviť a nebodaj po sebe škaredo zazerať. Je úplne logické, že keď príde stopár na nové miesto a tam už stojí iný, pozdraví ho, spýta sa ako dlho už čaká, kam ide, prípadne odkiaľ je, či nedá cigaretu a pod. Aj keď sú si stopári v podstate konkurentmi, mali by k sebe byť priateľskí. Prečo nie?

dPCV: Podľa mojich skúseností je to skoro jedno až do istého bodu, keď prestáva všetko a prekračujú sa hranice. To už vás ale nepustia ani do električky... Nie je od veci nechať doma všetkých psov (Hoci aj to už som videl, traja psi, jeden veľký bubon a akási dokrkvaná deka, z ktorej by najpravdepodobnejšie vyliezol aj väčší hmyz než blchy.) a nedať si na seba to staré dotrhané pončo, ktoré chodí aj samo a v ktorom chodíme len na sociálku. Inak je to skoro jedno. Kto chce zastať, zastane, kto nechce, môže síce tvrdiť, že nezastal preto, že ten stopár bol taký a onaký, keby však taký a onaký nebol, nájde sa iný dôvod, nie je miesto v aute (na zadnom sedadle je ležérne pohodená kabelka) alebo čokoľvek iné („aha tam vľavo, vidíš toho bociana, rýchlo otoč hlavu, nech ich nevidíme“). Ja osobne mám vlasy po lopatky a bradu, holiť sa mi veľmi nechce a niekedy si len tak pre srandu králikov vrazím do ucha náušnicu a nemyslím, že by moje oholenie, či to, či mám vlasy rozpustené alebo v cope, či mám alebo nemám náušnicu, ba dokonca či sa smejem, plačem či mračím malo na šoférov nejaký vplyv. Nerobil som si presnú štatistiku, ale verím tomu, že tam nie sú rozdiely.

Nehovoriac o tom, že kto ma nechce zobrať s dlhými vlasmi, nech si nerobí násilie. Nejak dôjdem, naozaj nemám záujem voziť sa s niekým, kto ma odvezie len preto, že si myslel, že vyzerám nejak inak ako vyzerám. A to je tiež jeden z dôvodov, prečo sa nikdy netvárim, že som žena. Načo by som sa viezol s niekým, kto ma zobral len preto, že má chuť pokochať sa (alebo aj nielen pokochať) dievčatkom a miesto toho sa mu do auta nasáčkuje akýsi vlasatý chlapík a veselo mu oznámi, že ide tam a tam. To by ma musel zabiť.

Celá „problematika“ stopu však stojí na názoroch a nie na faktoch už len preto, že to nie je exaktná veda a že to, či vás niekto vezme záleží predovšetkým na šťastí, na tom, kedy pôjde okolo niekto, kto bude ochotný zobrať niekoho a teda zrejme aj vás. Ak niekto neberie stopárov a práve mňa ten deň zoberie, nie je to moja zásluha, nie je to pre moje modré oči (naozaj mám modré) ale skôr preto, že práve v ten deň a ten moment mu popod nos preletela nálada, ktorá mu káže niekoho zobrať a urobiť výnimku. Až potom podľa mňa príde na rad fáza, v ktorej sa šofér rozhoduje, či vezme toho, čo tam stojí. Je jasné, že len málokto si do auta vezme mladíka s vyholenou hlavou a kanadami mávajúceho baseballovou pálkou. (To mi pripomína ten čierny vtip: Kto zastaví dvom stopujúcim Rómom? Autobus plný skínov.) Na druhú stranu zase v rozumnej miere ošuntelý vzhľad nemusí byť na škodu. Stavím bez väčších obáv všetky peniaze, ktoré mám práve vo vrecku (10 euro 35 centimov), že keď sa na kraj cesty postavím ja so svojimi dlhými vlasmi a zarastený, budem mať väčšie šance chytiť stopa než pánko oholený ako z reklamy a v bezchybnom obleku. Lebo človek, ktorý stopuje má vyzerať ako stopár a nie ako manažér, je divné, keď manažéri stopujú. Ľudia sú (sme) v zajatí svojich vlastných myšlienok, stereotypov a všetko, čo sa tomu vymyká, je nebezpečné. A čo je nebezpečné, tomu sa radšej nezastavuje.

Samozrejme, že všetko, čo tvrdím, môže ktokoľvek iný zmiesť zo stola a vystavať si celú novú sériu názorov a predpokladov, myšlienok (potkanlienok, škrečoklienok, morčalienok, prípadne podkolienok) a tvrdiť, že čo som práve napísal, je sprostosť preto, že jemu sa to stalo tak a tak. Iste. A to je na stope to pekné. Všetci radi počúvame „rady“ skúsených stopárov a potom skúšame podľa nich stopovať a nakoniec si každý jeden postaví svoju vlastnú pevnosť (vzdušnú) nabetón fungujúcich systémov, ktoré sú väčšinou len čarokrásne naivným súborom povier, pretože každý stopár je poverčivý (a kto nie je poverčivý, nie je stopár). Nooby verí, že keby si kamoš nezakamufloval vlasy, bavoráčik ich neodvezká, ja verím, že ak odmietnem stop len preto, že je krátky, už mi nik nezastane, že nemôžem byť fajnový, lebo potom mi vyššia moc nenadelí dobrých ujov za volantom. A nikdy neprídeme na to, či to tak je, lebo pokus je neopakovateľný.


AKO STOPOVAŤ
Veľmi dobrým vynálezom je tabuľka, na ktorej máte napísaný smer, resp. cieľ vašej cesty. Samozrejme, ak idete z Horného Vykoseného stopom do Londýna, tak by ste sotva stopli niekoho, kto vás vezme priamo tam, takže s nápisom LONDON by ste na našich cestách pôsobili dosť komicky (jedna kamoška údajne videla kdesi pri Žiline stopovať chalaniska s tabuľkou TOKYO). Chcel som tým naznačiť, že si radšej na tabuľku napíšte názov najbližšieho väčšieho mesta, než by ste sa mali snažiť za každú cenu stopnúť auto, ktoré vás na jeden šup odvezie niekoľko stoviek kilometrov. Ani to nie je vylúčené, ale nespoliehal by som sa na to. Tá pravdepodobnosť je niekoľkonásobne menšia oproti šanci stopnúť kohosi, kto ide iba pár desiatok kilákov. Je lepšie očakávať stop smerom do najbližšieho mesta a chytiť taký, čo vás dopraví oveľa ďalej, než naopak.
Neodporúčam používať ako tabuľku hnedý kartón vyšklbnutý z krabice, lebo čokoľvek, čo naň napíšete, je to málo kontrastné a zle čitateľné, takže vodič poriadne nevidí kam vlastne chcete zviezť. Preto si so sebou radšej vezmite čisté biele A4-ky a nejaký časopis (alebo ten hnedý kartón) ako podložku, nech vám vietor ten papier s nápisom nepokrčí. Za minimálne náklady sa dá vyrobiť veľmi praktická tabuľka - mne na to postačili kartónové dosky na dokumenty, zakladač plný papierov a guma z teplákov po Lojzovej babke na uchytenie papiera. Nezabudnite mať pri sebe hrubú fixku, prípadne viac kusov (do zásoby a tiež kvôli výraznosti nápisov). Môžete si doma pripraviť niekoľko nápisov s mestami cez ktoré určite pôjdete, ale treba mať v zásobe aj čistý papier. Ceruzky a perá veľmi neposlúžia: nápis musí byť čitateľný už z diaľky a na to sú najlepšie tie hrubé fixky.
Nápis na tabuľke musí byť stručný, aby ho vodič stihol prečítať skôr, než okolo vás prefrčí. Preto žiadne "HANDLOVÁ, ALE STAČÍ AJ DO PRIEVIDZE". To si poviete v aute. Každé mesto má svoju značku - využívajte ich.

Aj keď vychvaľujem stopársku tabuľku takmer do nebies, moje skúsenosti hovoria mnoho aj v prospech klasického stopu palcom. Napr. moja cesta smerom z Nemecka do talianskeho Livorna a späť + komplet celý stop na Korzike sa zaobišli bez tabuľky. Hlavne ak stojíte na priamom ťahu smerom do svojho cieľa, tak ani nie je potrebné obchendovať s tabuľkou. Potvrdzuje to moje konštatovanie, že kto chce, ten zastaví aj keď nevie kam presne idete. Viac o tom píšem o pár odsekov nižšie. Tabuľka sa najviac zíde, keď stojíte pri ceste, ktorá sa rozdeľuje a chcete predísť tomu, že vám budú zastavovať vodiči idúci iným smerom.

dPCV: V tomto bode sa s mojim hostiteľom nezhodneme asi úplne. Nemám rád tabuľky, nejak sa mi s nimi nedarí (a toto je presne príklad stopárskej povery). Možno som len písal zlé nápisy, možno som... ech, proste ich nemám rád. Som extrémista, takže radšej úplne na divoko, len palčekom do luftu, čo má niečo do seba, mne osobne to vždy navodí takú tú pioniersko tulácku náladu. Toto vždy robím na menších cestách. Tam totiž miestni svákovia chodia často tak štyri a menej kilometrov a často som mal dojem (ďalšia povera), že by mi boli zastali ale potom, čo si na tabuľke prečítali kam až to chcem ísť (hyn 24 km), tak sa na to vykašľali. Alebo potom už na drzovku rovno na pumpu na diaľnici a od auta k autu. Až sem počujem vlnu morálne ladených protestov typu: „To potom ten šofér nemá skoro na výber...“ By ste sa divili. Vždy predsa môžu ísť len po najbližšiu odbočku. Tento systém sa môže zdať vtieravý, ale stojím si za ním, pretože má mnoho výhod.

Primo, môžete si toho pánka obzrieť, je vždy jednoduchšie už na pumpe si povedať: „Tak tomuto ksichtovi do auta nevleziem.“ a vôbec sa ho nepýtať než potom premrznutí na kraji cesty po hodine prudkého vetra nevliezť do vyhriateho autíčka človeku, ktorý sa vám síce zdá voľajaký čudný, ale zato zastal.

Secundo, to isté naopak. On si vás najprv môže premerať od spotenej hlavy až po ošúchané päty a potom vám to povie. To má tú výhodu, že potom nesedíte vedľa človeka, ktorý na vás ukradomky hľadí, na ruky, na tvár, na prípadné jazvy, ktoré ste si v troch rokoch urobili na pieskovisku a ktoré sa v jeho rozbujnenej mysli zmenili na vojnové trofeje krčmových ruvačiek. Dá sa tak vyhnúť nepríjemnému tichu a znechutenému šoférovi. Človek síce môže odfrčať aj potom ako zastal, ale ja osobne pochybujem, že je veľa takých, ktorí by to urobili. Mne sa to ešte nestalo.

Ďalšou výhodou je to, že na pumpách sa dá stopovať za dažďa a v prípade potreby sa tam dá umyť, najesť a hlavne vás pri stope nik nezrazí keď bude práve hľadať na podlahe spadnutú cigaretu. Pumpy sú tiež jediným spôsobom ako stopovať v noci, ide to napodiv veľmi dobre a ja to robím veľmi rád, je to tak príjemne pokojné a tak pekne mysliteľské, ten nočný vzduch má asi naozaj iné zloženie než denný. Môžete si povedať, že stopovať v noci je blbosť. Nuž ako sa to vezme, ak dostanete podobný nápad ako ja, totiž Praha – Paríž vo februári, keď je vonku mínus desať, veľmi dobre si rozmyslíte, či budete niekde rozťahovať stan alebo strávite tú noc v družnom rozhovore s nejakým kamionistom.

Prechody miest (genitív plurálu od mesto, nie miesto), to je vždy problém. Ako vás už poučil Nooby, lepšie je nechať sa vyhodiť na pumpe pred a nechať sa odviezť len niekým, kto ide až za mesto. V tomto prípade je takmer nutné pýtať sa ľudí, či tam nejdú, je šialenstvo očakávať, že vám niekto zastane a ešte pôjde kamsi ďaleko. Väčšina ľudí ide do mesta, zvlášť veľké mestá sú v tomto smere mrchy (taký Paríž napríklad, ale ani Mníchov, či pomerne malé Porto sa nedajú zahanbiť.). Druhá možnosť je nechať sa zaviesť do centra a tam nájsť nejaký dopravný prostriedok, ktorý vás, načierno či za peniažky, odvezie na druhú stranu mesta. Je dobré mať so sebou mapu mesta a podľa nej sa riadiť, avšak zrejme nebudeme so sebou trepať mapy všetkých miest starej dobrej Európy, všakženie. Je tu vždy možnosť opýtať sa miestnych a ako sa vraví, za pyskom najďalej zájdeš, na to ale treba mať pysk narastený v tom správnom jazyku alebo ten jazyk aspoň ovládať. Je nielen užitočné ale aj slušné naučiť sa aspoň základné veci v danom jazyku.

Môj názor je, že väčšina ľudí, ktorí tvrdia, že vo Francúzsku mali problémy so stopom si za to čiastočne môže sama. Niet sa čomu diviť ak človeku len tak z prvej vmetiete do tváre „hello“, či „are you going“. Angličtina je síce krásna vec, ale jeden bonžúr môže okolo Lyonu urobiť viac než celý Longman slovník. Treba si uvedomiť, že hovoriť anglicky je síce výhoda a pomaly nutnosť, nie však povinnosť. Tiež je pekné naučiť sa základné veci ako „dobrý deň“ až po „hovoríte anglicky?“, tí jazykovo zdatnejší sa môžu dokonca pýtať na cieľ cesty v danom jazyku, nech je to trebárs albánčina, ktorú už nikdy potom nepoužijete. Ľudia reagujú úplne inak, keď sa im prihovoríte v hoc aj skomolenej materčine (malo by ale byť aspoň približne jasné, čo chcete povedať) a až potom sa snažíte prejsť do iného, medzinárodnejšieho jazyka. Možno stojí za zamyslenie prečo nikde nemajú radi práve Angličanov, Američanov, Francúzov a Nemcov, ktorí pomerne často považujú za samozrejmosť, že ich jazyk ovláda kadekto. Navyše mnoho ľudí vás vezme len preto, aby mali s kým debatovať, už sa mi stalo, že mi jeden španielsky tirák na rovinu povedal, že keby som nebol schopný sa s ním rozprávať v španielčine (ako správny Španiel nič iné nevedel) bez okolkov by ma nechal na pumpe s dlhým nosom. A mal svojim spôsobom pravdu, je síce fajn priblblo sa usmievať a horlivo prikyvovať v každej pauze, ktorú vo vete šofér urobí, ale ak viete povedať len „ahá“, „mhm“, „yes“ a „wonderfull“, to už si lepšie pokecá s rádiom.


KDE STOPOVAŤ
Treba stále myslieť na to, že ak vás chce vodič zobrať, musí vás najprv včas zbadať a musí mať aj kde zastaviť bez toho, aby kohokoľvek ohrozil, vrátane seba. Preto sa vyhýbajte stopovaniu na diaľniciach. Je to nebezpečné a zakázané. Pokiaľ viem, tak ten zákaz platí všade, nielen u nás. Kadiaľ autá doslova lietajú, tam sa stopovať neoplatí, lebo by vám aj tak nikto nezastavil.
dPCV: Keďže stopovanie na kraji diaľnice je ilegálne, je to teda potenciálne drahé a strašne o hubu. Vrrm, buch a je po stopárovi, v stotridsiatke (alebo že by viac?) sa brzdí blbo. Navyše by sa musel stať zázrak, aby zastali. Navyše v dobách rádio dopravných servisoch o vás do 10 minút budú vedieť všetci vrátane policajtov a uchýlakov (ak veríme v úchylákov, ktorí striehnu v aute na korisť). Všetci budú trúbiť, niektorí si hodia ohryzok, sú to nervy ako hrom, ako vravím, o hubu. Nie, deti, toto neskúšajme. Ani ja už hádam nebudem.

Dobré miesta na stopovanie sú za križovatkou; vodiči v autách stojacich na červenú si vás môžu obzrieť, v kľude prečítať nápis na tabuľke, a keď majú zelenú, rovno sa pri vás pristaviť - teda ak sa vás rozhodnú odviezť a ak vám majú kde zastať.

Pozornosť vodiča vždy upúta dopravná značka alebo informačná tabuľa, takže ak je nejaká nablízku, treba jej atraktivitu využiť a postaviť sa k nej. Nám sa raz podozrivo nedarilo nič stopnúť na jednom pomerne dobrom mieste - bola tam široká cesta, autá tadiaľ nejazdili príliš rýchlo, mali sme zreteľnú tabuľku, pôsobili sme čisto a usmiato, dokonca sme stáli pri značke a stále nič. Napokon bol háčik v tej značke - bol to zákaz zastavenia :-))) Oplatí sa teda pozrieť aj na to, čo je na tej "vašej" značke vyobrazené.

Ďalším dobrým miestom sú benzínky a odpočívadlá. Autá, ktoré z nich odchádzajú, idú pomerne pomaly, a kým vybehnú na cestu, majú kde zastať. Stopuje sa teda prevažne na výbehu z pumpy, no stopli sme už aj auto pred vjazdom do areálu čerpačky. Výhoda je, že máte šancu stopnúť aj auto, ktoré na pumpu nejde. Ak sa rozhodnete stopovať tam, pamätajte, že to už nesmie byť súčasť diaľnice, ale odbočka na pumpu, a že svojim výskytom nesmiete ohrozovať seba či niekoho iného (napr. vodiča, ktorý by vás mohol zraziť). Možno sa mýlim a toto sa nesmie, ale ešte nás odtiaľ polícia nikdy nevyhnala. So stopom na pumpe však odporúčam začať na výjazde z nej.

Pokiaľ idete priamo kamsi ďaleko a nemáte záujem alebo čas zdržovať sa v mestách, ktoré sú porozhadzované po ceste k vášmu cieľu, dohodnite sa s vodičom, nech vás vysadí na poslednej pumpe pred mestom do ktorého ide, resp. na nejakom podobnom mieste, kde môžete v stopovaní pokračovať. Keby ste sa totiž nechali vyložiť v meste a chceli stopovať odtiaľ, priveľa času by ste strávili iba tým, že by ste hľadali správny smer ako sa dostať z mesta von (teraz mám na mysli prevažne veľké európske mestá, nie slovenské obce). Keď už stopovať v meste, tak na naozaj dobrom mieste, kadiaľ prechádza dosť áut idúcich vašim smerom a majú vám kde zastaviť. Ak nemáte v meste kde spať, stopovanie večer neriskujte. Keď už som pri tom, ak stopujete večer, je jasné, že treba byť na osvetlenom mieste. Efekt zvyšuje svetlé šatstvo. Ťažko povedať, či uspejete, ale ak myslíte, že je to aspoň trochu možné, nechcete sa radšej vyspať a nebojíte sa, tak to skúste. V Holandsku nám raz na veľmi málo frekventovanej ceste okolo pol tretej ráno zastavil chlapík asi po 3 minútach stopovania (palcom). Náhoda, ale šťastenu treba pokúšať, ináč môže niečo pokúsať vás.

Kto chce, ten zastaví
Preto by ste sa nemali snažiť stopnúť niekoho za každú cenu. Keď stojíte na dobrom mieste (alebo aspoň sčasti dobrom), tak vám človek, ktorý má naozaj záujem zobrať stopárov, zastaví. Kto chce, ten zastaví, aj keď ide vaším smerom len kúsok.

Neraz sa mi stalo, že som ani nestopoval a auto zastalo samé. Raz nás z odpočívadla zobral jeden Nemec, práve keď kamoš odbehol na záchod. Ja som vtedy nestopoval, lebo som nevedel ako dlho tam bude. Chlapík chcel, tak zastal aj keď som bol práve otočený chrbtom (asi spredu pôsobím odpudivo alebo mám príťažlivý zadok, lebo to nebolo prvýkrát, čo som niečo stopol otočený chrbtom :-))) Kým kamoš kadil, s vodičom sme naložili ruksaky a odparkovali auto. Bol trpezlivý, počkal kým kamoš príde a šlo sa. Rok predtým nám, tiež v Nemecku, zastavil chalanisko v totálne napratanom 3-dverovom aute. Mal tam celý šatník v neviemkoľkých cestovných taškách, dokonca aj počítač s monitorom. Vraj sa na leto sťahoval kamsi k rodine. Keď vystúpil, že nás zoberie, na naše prekvapené pohľady zareagoval vyhlásením "Nejako sa pomestíme" - a mal pravdu. Ľudská ochota neraz vyráža dych.
Niečo podobné sa nám o 2 roky neskôr stalo na inom mieste v Nemecku. Zastavil nám nejaký starý Gruzínec v Golfe, na zadnom sedadle mal bicykel, kufor plný, no napriek tomu nás vzal aj s veľkými ruksakmi a odviezol nás až do Talianska. Veľmi nám tým pomohol.
O týždeň neskôr sa nám v Taliansku dokonca stalo, že nám zastavila nejaka pani s autom plnom deciek, neviem kam by sme sa pomestili, a vraví, že ide iba nejakých 10 km našim smerom, ale ak by nám to pomohlo, tak nás odvezie. Odvtedy sme pohŕdavo pozerali na každého, kto nám ukazoval, že má plné auto a pritom tam okrem neho sedeli len ďalší traja ľudia :-)

Stačí stáť na dobrom mieste, pôsobiť dôveryhodne a aj keď sa možno chvíľu - dve nedarí, raz niekto zastaví. A to je pravidlo, ktorým sa ukľudňujem, keď sa podozrivo dlho nič nedeje:

Raz aj tak niekto zastaví
Pokiaľ nestopujete v šírom poli, na opustenom ostrove, alebo na inom absolútne nemožnom mieste; nie ste celí od blata s húšťavou mäsiarok poletujúcich nad hlavou, tak raz vás niekto určite vezme. Preto je dôležité neklesať na duchu a byť v pohode. Spievajte si alebo sa pohrávajte so sugesciou. Práve v takejto situácii sme si začali opakovať vetu "Dnes večer budeme v Karlových Varoch" a v ten večer sme v tých Varoch naozaj boli, i keď to spočiatku vyzeralo, že sa nedostaneme ani len z Nemecka. Napokon nás jeden týpek odviezol od Mníchova až do Ašu a tam sme stopli taxíka. Tu platí predchádzajúce pravidlo: keď chce, vezme ťa hoci aj taxík - samozrejme grátis. A o tej ochote to vlastne platilo aj v prípade chlapíka čo nás odviezol do Ašu. Bol to totiž Nemec, ktorého smer sa od nášho odkláňal niekoľko kilometrov pred hranicami, ale napokon sa rozhodol, že nás odvezie až do Česka.

Psychická pohoda je na stope dôležitá, preto ešte raz zdôrazňujem tvrdenie, ktoré si treba opakovať, keď vás bude opúšťať optimizmus: Kto chce, ten zastaví a raz určite niekto zastaví. A ešte jeden dobrý prístup k situácii: ak sa nedarí, asi to tak má byť (a neskôr chytíš stopa, ktorý Ti to vynahradí, veď možno bolo treba toľko čakať preto, aby ste sa s tým dobrým stopom neminuli).



PREČO ŠOFÉRI NEZASTAVUJÚ
dPCV: No prečo, hajzli sú to...Nie, vážne. Jedna moja kamarátka mi povedala: „Jediný dôvod, prečo by som ich nezobrala, je, že sa bojím.“ Nuž áno, boja sa nás. Proti tomu sa ťažko niečo namieta, kto túži po tom nechať si podrezať gágor? Niektorí nemajú miesto (Ako vraví Nooby: „Aj tak im neverím, že keby mali, tak zastanú.“) a niektorí ho naozaj nemajú. Iní idú len tuto kúsok, to sa mi predsa neoplatí s nimi ísť a aj keby sa mi náhodou oplatilo, tak sa mi neoplatí (to je ten posunok prstom dole). Niekedy si musím urobiť štatistiku, koľko percent áut ide z pumpy vždy len na prvú odbočku. Tak minimálne dve tretiny tých, ktorí v aute majú miesto.

Na mávanie na pozdrav veľmi neverím. Raz sa mi stalo, že pri mne zastalo auto, z okna sa vytrčila ruka akejsi moletnej slečny, podala mi cukrík a pálili do psej matere. Keby som si mal lámať hlavu tým, či to bolo milé gesto alebo gesto opovrhnutia, asi by som sa urozmýšľal na smrť. Normálne som zožral cukrík a vytŕčal pravicu aj naďalej. Veľmi nemilé je, keď na vás ľudia z auta robia kadejaké opičie kusy ako napríklad vám s rozžiarenou tvárou ukážu posunok ukazovákom a prostredníkom napodobujúc nohy, ža ako „Choď pešo, haha, ja mám auto, a týý nemááš, haháá.“ Toto som videl robiť zásadne kadejakých sopliakov (ako by povedal môj otec), ktorí náhodou majú peniaze na to, aby mali auto, majú tam vedľa seba posadenú voľajakú Aničku a už machrujú, ja mám auto, kto je viac? Videl som už aj nejakého idiota, ktorý si dal tú námahu a kričal na mňa, že som 2x knockout + t, to som už neodolal a zamával som naňho pomyselným prirodzením, akože mi môže. Niekedy sa naozaj nedá... Už sa mi dokonca stalo, že akýsi chalanisko na smrteľnom šporťáku ma nemohol zobrať, lebo už meškal a nemôže sa zastaviť. Keď som to tak počítal, stratil by tým asi tak dvadsatinu času, ktorú strávil tým, že si na pumpe obzeral časopisy. Nuž, kto má naponáhlo, má naponáhlo.

Raz sa mi sníval sen o tom, že šoféri hovoria stopárom pravdu a zobudil som sa celý spotený. Znamenalo by to koniec sveta. Nesťažujem sa, hoc možno táto pasáž znela trpko, ale trpko to vôbec nemyslím. Jednoducho to tak je a každý kto stopuje, s tým musí počítať a nikto (=ani ja) nemá právo tým šoférom to vyčítať. Koniec koncov, keby ich nebolo, kto by nás vozil(to sú tí dobrí) a na kom by sme si vylievali zlosť (to sú tí zlí) ? Len ma niekedy mrzí ako sa chudáci snažia niečo si vymyslieť. A pritom aké príjemné je po všetkých tých výmysloch počuť také: „Choď do kelu...“ alebo len obyčajné „nie“ či „stopárov neberiem“. V každom prípade im rozumiem, rozumiem všetkým tým ľuďom, ktorí otočia hlavu, len aby ma nevideli, pretože ma nechcú zobrať ale nechcú vyzerať zlí. Koniec koncov, keby som nikdy nestopoval, bral by som stopárov? Už som stopoval a teda všetkých stopárov beriem (a až to je had, kto stopuje a potom sám spoza volantu ukazuje stopárom kadejaké somariny), takže sa to nikdy nedozviem.


KTO VLASTNE BERIE STOPÁROV
Na túto otázku nedá odpovedať jednoznačne, ale isté spoločné znaky ľudí, ktorí vám zastavia a odvezú, tu sú. Jednak sú to - ako som už vyššie spomenul - takí, čo sa chcú vykecávať alebo im jednoducho chýba počas jazdy spoločnosť - ľudia, čo majú pred sebou ešte dlhú cestu a konverzácia s niekým im pomôže pri únavnom stereotype, ktorý neustále sledovanie ubiehajúcej cesty prináša. Sám som ako spolujazdec už viackrát zaspal iba preto, že ma zmoril fádny pohľad na nekonečnú cestu a "blikanie" prerušovanej čiary. Mimochodom, skúste v aute nespať; je to nezdvorilé, a ak cestujete sám, aj nebezpečné.

Ďalej sú to ľudia, ktorí sami kedysi stopovali (alebo možno stopujú dodnes, ale práve majú požičané auto). Keď má raz niekto skúsenosti so stopovaním, má aj väčší súcit s ostatnými "kolegovcami" a v prípadnej pozícii vodiča ich neraz odvezie. Všimol som si to na sebe. Nie som síce motorizovaný, ale keď niekam idem s niekým autom a vidím solídne vyzerajúcich stopárov, prihováram sa za nich. Raz ma viezla pani, ktorá z Moravy do Prahy viezla služobné auto a naspäť sa chystala dostať stopom. Zobrala ma, lebo vedela, že ju niečo podobné čaká a zároveň dúfala, že tento jej skutok bude odmenený takisto dobrým odvozom. Dúfam, že sa ho dočkala.

Väčšinou zastavujú ľudia v obyčajných autách - obyčajní ľudia mávajú viac pochopenia ako tí v drahých fárach. Keď však stopujete na západe, sú obyčajnými autami často aj tie, ktoré u nás patria aspoň do vyššej triedy. Odvoz v BMW, Mercedese, Audine alebo Volve je vonku, hlavne v Nemecku, bežný. Kto sa vyberie stopovať do zahraničia (myslím tým západ), má šancu povoziť sa v mnohých značkách a často i v autách, ktoré ani nedúfal, že niekedy vôbec uvidí na vlastné oči. Mne s kamošom sa dokonca pošťastilo povoziť v kabriolete zn. Bentley zo 60-tych rokov. Bola to výnimka potvrdzujúca pravidlo, lebo zavše majú dobrú vôľu zastaviť a odviezť aj ľudia, do ktorých by ste to na pohľad ani nepovedali.

Sú ľudia, čo zmýšľajú pre stopára úplne ideálne: "Idem autom, mám voľné miesto a vidím pri ceste stáť niekoho, kto potrebuje odviezť a preto ho/ich odveziem, veď idem tým istým smerom". Určite sú aj takí, ktorí ani nikdy nestopovali, ale branie stopárov považujú za samozrejmosť.

Ťažké je to s kamionistami, pokiaľ nie je iná možnosť, nestopujem ich. Môžu totiž viezť iba jedného spolujazdca, navyše majú branie stopárov zakázané. Napriek tomu som sa už v niekoľkých truckoch viezol. Opäť platí, že kto chce... Ako vzor môžem poukázať hlavne na talianských kamionistov (viď hodnotenie stopu v Taliansku).
Najúspešnejší stop kamiónov dosiahnete oslovovaním truckerov na parkoviskách. Túto disciplínu neobľubujem, dávam prednosť osobným autám a klasickému stopu, no musím uznať, že keby sa vtedy kamoš nebol spýtal českého vodiča na parkovisku v Taliansku, tak sa tak rýchlo na festival do Karlových Varov nedostaneme.

dPCV: Berú v zásade všetci, niekto viac, niekto menej. Často berú prisťahovalci z východnej Európy, ktorý majú menej zatvrdnuté srdiečko, zrejme sa menej ponáhľajú než západní domorodci, tiež asi, sami tak trochu stratení a odsunutí radi pomôžu niekomu, kto pomoc potrebuje. V Portugalsku som sa celkom veľa navozil s všakovakými Ukrajincami, Moldavcami, Rumunmi a Bulharmi a musím povedať, že väčšinou je to s nimi príjemnejšie než pohodlná limuzína a voňavý stromček nejakého manažéra, ktorý sa naparuje (hoc spravodlivo treba povedať, že aj z nich sa naparuje málokto). Je treba povedať, že chudobní asi berú viac než bohatí, ale môže to byť spôsobené štatistickým rozvrstvením chudobných a bohatých. Úplne najmenej berú terénne autá, ešte o trochu menej než limuzíny. Tuším som išiel asi... počkajte moment... presne v piatich a to mám za sebou pekných pár kilometríkov.

Vždy som si myslel, že ženy neberú. Potom som si zase chvíľami začínal myslieť, že berú viac než chlapi. Niekedy je prekvapivé, kto vás zoberie, žena, žena s dcérou, ktorá ma potom nechala asi stodvadsať kilákov šoférovať a zatiaľ si ľahla na zadné sedadlá a spala, kým ja som debatoval s jej dvanásťročnou dcérou (roztomilá dievčinka, raz z nej bude nebezpečné žieňa, hmm možno už aj je. Sú tomu, fíí!, štyri roky.). Raz ma zobral asi šesťdesiatročný pánko v akomsi terénnom pickupe (to bol jeden z tých piatich), keď mal predok plný seba a manželky a len mi ukázal na korbu. (No povedzte, nestojí už toto za to postaviť sa na kraj cesty?)

Pravdou zostáva Noobyho: „Kto chce, zastane“ a „Raz niekto zastane“, ale úplne najviac a najlepšie berú kamioňáci a kto by proti nim chcel šomrať, ten bude mať do činenia so mnou!

Kamionisti
dPCV: Tu sa odkláňam od pôvodnej štruktúry a venujem samostatnú stať práve vodičom kamiónov. Nooby ich nejak odflákol, možno preto, že s kamarátom cestovali dvaja a nepýtali sa na pumpách. Do kamiónu sa totiž legálne zmestia len dvaja ľudia, šofér a ešte jeden (a potom asi 40 ton čohokoľvek iného), a pokiaľ som dobre informovaný, policajti sú na toto vcelku psi. A pokuty sú mastné a pokuty tohto typu platia zväčša vodiči sami. Môže sa vám stať, že vám povedia, že vás nemôžu zobrať aj keď ste sám/sama, čo nie je bohapustá lož ba ani len výhovorka. Totižto poistka sa zásadne vzťahuje len na šoféra resp. na dvoch šoférov. Takže na kamionistov, ktorí nás nevezmú sa vlastne ani nemôžeme hnevať. Napriek poistkám a všetkým týmto veciam však kamionisti berú ochotne preochotne, je im totižto v kabíne samým smutno a počúvať počas dvanástich hodín v aute okrem rádia len vŕzganie sedadla je otrava. Máloktorý vám zastane pri ceste, či na výjazde z pumpy, zastaviť totiž 30 ton banánov plus asi 40 ton ďalších drobností ako náves, ťahač a šofér nie je žiadna sranda a im sa naozaj nechce. Najmä nie keď práve po trojhodinovej nútenej pauze na pumpe (počas ktorej stačilo prísť a opýtať sa), konečne môžu vyraziť a naháňať kilometríky a minúty, o ktoré budú pri manželke/frajerke skorej, to sa im naozaj nechce zastať. Preto sa na pumpách radšej pýtam, to sú hneď iné halušky.

Kamionisti sú tiež najlepší a zrejme najmenej rizikoví stopobrači. Toto dokonca možno ani nie je povera. Sú to frajeri, ktorí za sebou majú neuveriteľné kvantá kilometrov („keď sme minulý rok tuto s mašinkou oslavovali milión kilometrov...“ Nepreháňam, to som počul. Pripomínam, že to bol milión s jedným autom a ten tirák nemal ani tridsať.) a teda poznajú svoje autá a poznajú cesty. Tiež je kamión neodškriepiteľne najbezpečnejšie auto na ceste. (Asi jediné, na čo by som stavil v prípade čelnej zrážky s Volgou.) Ďalej sa neboja, je krásne prísť k nim a oni si vás nepremeriavajú ako vraha, koniec koncov, väčšinou sú to chlapi, ktorí keby chceli, tak ma do zeme zatlčú jednou rukou a ani sa nespotia. Výborné na nich je, že idú síce pomaly, ale väčšinou veľmi ďaleko, takže je vcelku na pováženie, či sa viezť 70 kilákov s niekým, kto na bavoráku pohodovo cez Nemecko rúbe 170 – 250 km/h (a vy cítite ako vám v zákrutách po jednom šedivejú vlasy), alebo s kamionistom, ktorý vás odvezie síce deväťdesiatkou ale zato až do Francúzska a non stop. Kamióny totiž cez týždeň chodia stále a tak môžete, ak už ste na diaľnici, počítať s viacmenej nepretržitou prevádzkou aj v noci. To sa potom jazdí. Pre paranoikov pripomeniem ešte, že sedadlá sú v kamióne ďaleko od seba, takže chlípny šofér vám počas jazdy nedočiahne na stehno, ba ani vás nemôže ohrozovať nožom bez toho aby zastal. To je strašne praktické, keď ste na umretie unavení a slušné – neslušné, neudržíte kukadlá otvorené. Keď už sme pri paranoi, možno by som bol v tomto smere obozretnejší, keby som bol krásne dievča samotársky cestujúce krajinou(z uvedeného som však iba samotársky cestujúci krajinou). Oni totiž chudáci trpia nedostatkom ľudského tepla, stále na ceste len s volantom v rukách a sedadlom pod zadkom. A všetci vieme, čo dokáže narobiť rozbujačený testosterón...

Keďže vo mne zostal poriadny kus malého chlapca, nedá mi nezmieniť sa o parádnom výhľade z kabíny (vnútrozemie severnéhoPortugalska ako v kine) a keďže som k tomu pohodlný psisko, musím povedať, že kamión je pohodlnejší než väčšina kadejakých mercedesov a iných hlúpostí. A ako bonus, ale zato bonus, ktorý sám o sebe je dôvodom stopovať a nespať, sú síce drsné ale srdečne zázračné historky, ktorými oplývajú. Tie ruské vedia byť surové ale zato poučné. Asi kvôli tým príbehom splietaným zo samoty a diaľav ich mám tak rád, akoby boli samostatnou kastou ľudí, akési spoločenstvo večných tulákov. Keby som mal dobrú pamäť, určite by to, čo som počul, vydalo na knihu. Takže hor sa, samotári (alebo aj nie, niektorí berú aj dvojice), hor sa do kamiónov k ťažkotonážnym patrónom stopu.


KAM HLAVU ZLOŽIŤ
Keď sa stopár vydá na ďalekú cestu, nemá istotu kde ho zastihne noc a zrejme ani nepočíta, že by míňal peniaze na nejaký camp, hostel alebo nebodaj hotel. Ak neurobíte chybu a nenecháte sa na noc vyhodiť niekde v meste, ktoré nie je vašou cieľovou stanicou, máte celkom dobré šance na nocľah.

Pokiaľ objavíte nejaké odľahlé miesto, kde vás nikto nenájde, je to plus pre vás. Z vlastnej skúsenosti však viem, že sa netreba za každú cenu skrývať. Raz sme sa pri stope v Česku vyskytli oproti noci na jednej benzínke. Kamoš, aj keď ja som bol veľmi skeptický, sa šiel spýtať do tamojšej reštiky McDonald's, či by sme si na trávniku pred ňou nemohli na noc postaviť stan. Čuduj sa svete, dovolili nám to (tu je dôkaz). Ráno sme sa zobudili, život naokolo v plnom prúde, ale nikomu naše dočasné obydlie neprekážalo.

To nám dodalo odvahy a keď sme vo Francúzsku prišli za tmy na benzínku na diaľnici, popýtali sme sa personálu, či by bolo možné trochu si zakempovať v ich areáli. Dohovorili sme sa tak, že kamoš ukázal personálu čerpačky v slovníku slová prenocovať, stan a trávnik, pričom ukazoval prstom na trávnik vonku. Vybavil.
Podobne amatérsky sme komunikovali s majiteľom farmy v Saint Tropez kde sme nocovali, ktorý po anglicky či nemecky (a dokonca ani po slovensky alebo šarišsky :-) nevedel totálne nič. Ukázali sme mu dva prsty a na seba, teda akože sme dvaja, potom jeden prst hore smerom na svietiaci Mesiac ohľadne počtu nocí koľko tam chceme stráviť (Slovák by si možno pomyslel, že sa chcem zdržať celý mesiac :-), dodali no auto a bolo dohodnuté, že sme iba dvaja na jednu noc a bez auta. Podľa toho nám potom určil cenu, ktorú nám napísal na papier. Bol to tzv. camping a lá ferme, teda farma, na ktorej pozemku sa dá za poplatok campovať. Je to oveľa lacnejšie než bežný camp (nás to vyšlo 37 frankov za nemotorizovanú osobu/noc, čo bolo pri vtedajšom kurze okolo 240 korún) a na slušnej úrovni. Teda, aspoň tam, kde sme boli my. Mali sme sa kde rozložiť a bolo tam postarané o hygienu. Sprcha s teplou vodou, toalety... ráno dokonca farmár predával čerstvé pečivo.

Raz sme sa oproti noci vyskytli na jednej pumpe v Nemecku a videli to tak, že tam asi musíme prečkať do rána. Kamoš sa šiel spýtať do kaviarne na pumpe či sa môžeme niekde nablízku rozložiť so stanom a babenka mu povedala, že nevie či sa to smie, ale že kľudne môžeme ostať na noc v tej kaviarni. Nestihli sme to ale využiť, lebo sme oslovili dvoch Belgičanov, ktorí nás zobrali cez Luxembursko do Francúzska. Opačnú skúsenosť sme mali s iným miestom. Kdesi pri Stuttgarte bol normálne veľký areál, kde by sa dalo krásne vyspať, ale nedovolili nám zložiť sa tam. Okašľali sme ich tak, že sme si spacáky rozložili rovno pod lampou na takom trávnatom ostrovčeku na parkovisku pre kamióny, ktoré boli zaparkované všade dookola - a tak sme boli krytí. Kamionistom to zrejme nevadilo, lebo ráno nás nikto nebudil, a to už polovica medzičasom odišla.

Na pumpách sme nocovali aj v Taliansku. Tam už sme mali tú drzosť, že sme sa ani nespýtali, rozložili sme si pri kríkoch stan a bolo. Nikto nás odtiaľ nevyhnal, takže buď mali pochopenie alebo si nás nevšimli. Veď sme tam boli iba pár hodín, kým sme sa vyspali a ráno sme pokračovali v ceste.

Na Korzike sme 2 razy spali v kempe. Jeden bol hneď na pláži, druhý v meste. Aj keď mali rozdielne tarify, v oboch vyšli ceny pre 2 osoby na noc + 1 stan presne na 12,7 euro. Ostatné nocľahy sme podstúpili všelikde zašití, no asi sme sa zašili dobre, lebo ani raz nás nikto neprišiel vyhodiť.

Kuriózny nocľah sme zažili, keď nás viezol ten zmieňovaný kamionista zo severu Talianska do Česka. Pri Mníchove musel 8 hodín oddychovať, tak to zaparkoval na odpočívadle a keďže vonku dosť pršalo, tak nám otvoril prázdny príves a my sme sa tam pekne rozložili a nocovali sme v suchu.


POZOR, PONORKA!
Na potulkách svetom môžete stopnúť rôzne približovadlá. Čím dlhšie ste na cestách, tým viac sa blíži pravdepodobnosť, že stopnete ponorku. Samozrejme na mysli mám ponorkovú chorobu. Keď ste s niekým 24 hodín denne a nie sú to vždy tie najideálnejšie situácie, zrejme zistíte, že vám ten človek (resp. tí ľudia) začínajú miestami liezť na nervy. Odhaľujete ich negatívne stránky (resp. vás znervózňuje to, čo vám predtým vôbec nevadilo) a vonkoncom by vám neprekážalo, keby ste ho/ich pár dní nevideli. Pokiaľ sa nedokážete ovládnuť, odporúčam iba jedno: ak sa chystáte na spolucestovateľa vyletieť, najprv sa zamyslite či, je to skutočne potrebné, či tým situácii pomôžete a či tento svoj výstup nebudete neskôr ľutovať. Keď už sa tak raz stane, zakričte si na seba, majte "tichú domácnosť", no využite tento čas na schladenie hlavy, aby ste o pár hodín mohli pokračovať v bežnej komunikácii a ku sporu sa nevracajte.

S týmto treba počítať a vyjasniť si hneď na začiatku, že aj keď čosi také budete pociťovať, nesmiete podľahnúť. Jasné, zvýšiť hlas sa raz za čas môže (ak je na to naozaj dôvod), ale je zakázané podliehať. Kto podľahne, môže si (a okoliu) pokašľať celú cestu, pretože neustále hašterenie na výlet nepatrí. Aj by som to prirovnal k takému mikromanželstvu, ale ženatý som nikdy nebol, tak to s istotou tvrdiť nemôžem - počul som však rôzne veci... :-) Dobrovoľne sa priznávam, že hlavne z tohto dôvodu som sa nikdy nezamýšľal nad tým, že by som si ako spolucestovateľa zobral nejakú ženu. Aj keď by nám vodiči viac zastavovali, obávam sa, že v napätých situáciách by to so ženskou (hlavne ak by šla na stop iba zo zvedavosti, neznalá pomerov) bolo o to horšie. Jeden môj bývalý spolužiak svoju skúsenosť stopovať so ženou nazval "hysterie za pět set". Pardon, dámy, ale na cestách sa budem škriepiť radšej s kamošom, než s kamoškou alebo nebodaj frajerkou.