KDE A AKO STOPOVAŤ
Je potrebné uvedomiť si, že empatia stopárov na veľké vzdialenosti prenáša. Preto nie je dobrý stopár ten, čo sa postaví len tak k ceste, zapáli si a čaká. Ako sa nižšie dočítate, síce aj on s najväčšou pravdepodobnosťou uspeje, no môže si to uľahčiť.
AKO VYZERÁ A AKO SA SPRÁVA VZORNÝ STOPÁR
Kto pôsobí čisto a slušne, má rozhodne väčšie šance než týpek s imidžom
vagabunda, ktorý sa hygiene vyhýba, čo mu sily stačia. Kým sa človek po prebudení postaví na krajnicu, nie je od veci byť oholený (netvrdím, že každý deň a do hladka ako detská riťka), aj karpiny sa dajú z očí vytriasť. V prípade, že je na blízku
zariadenie s tečúcou vodou, bolo by hlúpe neopláchnuť si aspoň tvár, vypláchnuť
ústa a osviežiť dych (no úplne najlepšie je umyť si zuby, všakáno), poprípade
si omyť soľné bane v podpazuší. Ako celkom praktické sa mi pri hygiene osvedčili také tie voňavé papierové vreckovky. V pohodičke si nimi osviežite
tvár, očistíte ruky, a keď nie je nikde voda na opláchnutie, očistíte aspoň z časti aj to spotené podpazušie. Určite sa nesprejujte keď smrdíte, to je
stupídne a nepomôžete si tým.
A že aký to má všetko súvis s dojmom na vodiča, keď už vám raz zastavil? Veď z
idúceho auta nevidí, ako ste na tom s hygienou. Aj keď vám niekto zastaví a vy mu
potom cez okienko vysvetľujete, ktorým smerom idete, vodič môže zmeniť názor, ak ho
ovalíte zapáchajúcim dychom, zakarpatenými očami a kto vie akým ešte nevábivým produktom vášho tela. Pokiaľ máte problém napríklad s lupinami alebo s nedobrovoľne mastnými vlasmi, radšej si ich skryte pod čiapku alebo klobúk. Prístrešok hlavy odporúčam najmä chalanom s dlhými vlasmi. Mnohí vodiči majú predsudky a nezastavia iba preto, že niekto je "mánička". Skúšať na vodiča triky a tváriť sa, že ste žena, je veľmi priehľadné. Akonáhle zistí, že ste ho okašlali, naštartuje a odíde. Teda, aspoň si myslím, že by sa tak zachoval.
Je dobré mať na sebe čosi svetlé, najlepšie poslúži biele tričko. Taktiež nikoho nezabije, ak sa bude na vodičov priateľsky usmievať. Raz nás zobral jeden dosť dobre situovaný manažér, Nemec pracujúci pre istú významnú českú značku. Keď sme sa ho pýtali na skúsenosti so stopármi, vravel, že jazdí často, ale stopárov zatiaľ zobral asi iba 5x a dvoch chalanov naraz (teda nás dvoch) ešte nikdy predtým. Bol to dobrý stop, lebo nás odviezol kus cesty, takmer cez celé Nemecko v peknom bavoráčiku a dokonca nás aj na obed pozval (a nemal žiadne nekalé úmysly). Možno keby kamoš nemal vlasy skryté pod klobúkom, tak nás nevezme. Takže ho nutne musel presvedčiť pohľad na nás. Aj keď je imidž na nič - ako vidno - tento stopársky má svoj zmysel a účinkuje.
Keď pôjde okolo vodič s dilemou či zobrať alebo nie a uvidí usmiateho, dobre naladeného stopára (ale nie z alkoholu alebo iných povzbudzovadiel), zrejme aj zastaví. Je úplne bežné, že vám budú vodiči mávať na pozdrav, ale nezastavia. Často naznačujú, že sú plní a ukazujú na spolujazdcov. Aj tak im neverím, že keby mali auto prázdne, zastavia. No čo, aspoň že komunikujú a pozdraviť vedia. Nič zlého neurobíte, keď zamávate tiež a pripojíte úsmev. Kto nezastaví, má na to svoj dôvod a preto za ním nevykrikujte hanlivosti (ale radšej vôbec nič). Tým dôvodom totiž môže byť jeho opovrhovanie stopármi a dostať kvôli tomu na držku... nie, ďakujem.
V aute je stopár hosť, treba sa teda správať ako na návšteve...až na malú výnimku - nevyzúvajte sa, prosím. Arómou zo zapotených nôh by sa všetko mohlo pokaziť. Sú vodiči, ktorí berú stopárov preto, lebo si chcú pokecať. Slušnosť káže, aby ste
si s nimi teda pokecali. Možno stačí iba počúvať a súhlasne prikyvovať. Keď sa vypytuje, tak odpovedajte, prípadne si aj vymýšľajte, ak vám to vyhovuje viac. V zahraničí sa zrejme budú pýtať na politickú situáciu u nás a samozrejme také
základné veci, ako napríklad či študujete a čo, prípadne kde pracujete a čo robíte. Pokiaľ nie je vodič zhovorčivý, vy sa radšej tiež príliš nevypytujte - nemusí to totiž byť ten typ, čo berie stopárov kvôli pokecu , ale naopak - trebárs nemá chuť vykladať vám o svojej neúspešnej kariére a kríze v manželstve.
Ozaj, ak cestujete v zahraničí, radšej sa s kamošom či frajerkou medzi sebou nerozprávajte v slovenčine. Je to voči vodičovi nezdvorilé a tiež ho môžete znervózniť, lebo nevie, či na neho nechystáte nejakú kulehu. Raz sa ma takto v zahraničí kamoš spýtal ako som spokojný s tými jednorazovými žiletkami, čo som mal so sebou. Viezla nás práve jedna slečna a samozrejme jediné slovo, čo nám mohla porozumieť bola práve "žiletka". Tou sa dá nie len holiť a keď sa o niečom takom ostrom bavia dvaja neznámi chlapi pred bezbrannou babou, môže ju to celkom vystrašiť. Aby som ju ukľudnil, začal som kamošovi ukazovať na tvári kde som ako oholený, aby pochopila, že sa naozaj bavíme o holení. Heh, ale začal som, ja somár, prechádzaním si rukou po krku :-)
Cigaretu si zapáľte iba vtedy, ak vás ponúkne sám vodič; ak sám práve fajčí, spýtajte sa, či si môžete tiež zapáliť. Taktiež, v aute radšej nejedzte: kto by chcel trpieť, či mu nejaký smrad stopársky nezašpiní poťahy omrvinkami z čokoládových napolitánok alebo maslového chleba so salámou?
Keď to tak zhrniem, jednoducho sa vžite do situácie vodiča a správajte sa podľa toho. Platí tu staré známe: "Nerob druhým to, čo nechceš aby robili oni Tebe," - vlastne ešte viac než to, lebo aj keď vám možno špinaví ľudia
neprekážajú, niekomu inému to môže vadiť až príliš.
Aby som nezabudol, existuje aj akási stopárska etiketa. Platí v nej: "Kto prv príde, ten skôr berie," takže ak na vašom novom mieste už ktosi stojí, postavte sa za neho (alebo na koniec radu, pokiaľ je tam viac stopárov). Veru tak, stojí sa v rade, podobne ako na pošte, pričom ten vpredu je najbližšie k prichádzajúcim autám a posledný sa pre zmenu môže utešovať, že o pár metrov je bližšie k cieľu ako ostatní. Stopári, čo nepatria k sebe, by mali dodržiavať dostatočnú vzdialenosť, aby to vodiča nemiatlo. Ak ten je ochotný zobrať len jedného a videl by stopujúcu dvojicu, zrejme by nezastavil. Nechcem tým však naznačovať, že stopári by sa spolu nemali baviť a nebodaj po sebe škaredo zazerať. Je úplne logické, že keď príde stopár na nové miesto a tam už stojí iný, pozdraví ho, spýta sa ako dlho už čaká, kam ide, prípadne odkiaľ je, či nedá cigaretu a pod. Aj keď sú si stopári v podstate konkurentmi, mali by k sebe byť priateľskí. Prečo nie?
dPCV: Podľa mojich skúseností je to skoro jedno až do istého bodu, keď prestáva všetko a prekračujú sa hranice. To už vás ale nepustia ani do električky... Nie je od veci nechať doma všetkých psov (Hoci aj to už som videl, traja psi, jeden veľký bubon a akási dokrkvaná deka, z ktorej by najpravdepodobnejšie vyliezol aj väčší hmyz než blchy.) a nedať si na seba to staré dotrhané pončo, ktoré chodí aj samo a v ktorom chodíme len na sociálku. Inak je to skoro jedno. Kto chce zastať, zastane, kto nechce, môže síce tvrdiť, že nezastal preto, že ten stopár bol taký a onaký, keby však taký a onaký nebol, nájde sa iný dôvod, nie je miesto v aute (na zadnom sedadle je ležérne pohodená kabelka) alebo čokoľvek iné („aha tam vľavo, vidíš toho bociana, rýchlo otoč hlavu, nech ich nevidíme“). Ja osobne mám vlasy po lopatky a bradu, holiť sa mi veľmi nechce a niekedy si len tak pre srandu králikov vrazím do ucha náušnicu a nemyslím, že by moje oholenie, či to, či mám vlasy rozpustené alebo v cope, či mám alebo nemám náušnicu, ba dokonca či sa smejem, plačem či mračím malo na šoférov nejaký vplyv. Nerobil som si presnú štatistiku, ale verím tomu, že tam nie sú rozdiely.
Nehovoriac o tom, že kto ma nechce zobrať s dlhými vlasmi, nech si nerobí násilie. Nejak dôjdem, naozaj nemám záujem voziť sa s niekým, kto ma odvezie len preto, že si myslel, že vyzerám nejak inak ako vyzerám. A to je tiež jeden z dôvodov, prečo sa nikdy netvárim, že som žena. Načo by som sa viezol s niekým, kto ma zobral len preto, že má chuť pokochať sa (alebo aj nielen pokochať) dievčatkom a miesto toho sa mu do auta nasáčkuje akýsi vlasatý chlapík a veselo mu oznámi, že ide tam a tam. To by ma musel zabiť.
Celá „problematika“ stopu však stojí na názoroch a nie na faktoch už len preto, že to nie je exaktná veda a že to, či vás niekto vezme záleží predovšetkým na šťastí, na tom, kedy pôjde okolo niekto, kto bude ochotný zobrať niekoho a teda zrejme aj vás. Ak niekto neberie stopárov a práve mňa ten deň zoberie, nie je to moja zásluha, nie je to pre moje modré oči (naozaj mám modré) ale skôr preto, že práve v ten deň a ten moment mu popod nos preletela nálada, ktorá mu káže niekoho zobrať a urobiť výnimku. Až potom podľa mňa príde na rad fáza, v ktorej sa šofér rozhoduje, či vezme toho, čo tam stojí. Je jasné, že len málokto si do auta vezme mladíka s vyholenou hlavou a kanadami mávajúceho baseballovou pálkou. (To mi pripomína ten čierny vtip: Kto zastaví dvom stopujúcim Rómom? Autobus plný skínov.) Na druhú stranu zase v rozumnej miere ošuntelý vzhľad nemusí byť na škodu. Stavím bez väčších obáv všetky peniaze, ktoré mám práve vo vrecku (10 euro 35 centimov), že keď sa na kraj cesty postavím ja so svojimi dlhými vlasmi a zarastený, budem mať väčšie šance chytiť stopa než pánko oholený ako z reklamy a v bezchybnom obleku. Lebo človek, ktorý stopuje má vyzerať ako stopár a nie ako manažér, je divné, keď manažéri stopujú. Ľudia sú (sme) v zajatí svojich vlastných myšlienok, stereotypov a všetko, čo sa tomu vymyká, je nebezpečné. A čo je nebezpečné, tomu sa radšej nezastavuje.
Samozrejme, že všetko, čo tvrdím, môže ktokoľvek iný zmiesť zo stola a vystavať si celú novú sériu názorov a predpokladov, myšlienok (potkanlienok, škrečoklienok, morčalienok, prípadne podkolienok) a tvrdiť, že čo som práve napísal, je sprostosť preto, že jemu sa to stalo tak a tak. Iste. A to je na stope to pekné. Všetci radi počúvame „rady“ skúsených stopárov a potom skúšame podľa nich stopovať a nakoniec si každý jeden postaví svoju vlastnú pevnosť (vzdušnú) nabetón fungujúcich systémov, ktoré sú väčšinou len čarokrásne naivným súborom povier, pretože každý stopár je poverčivý (a kto nie je poverčivý, nie je stopár). Nooby verí, že keby si kamoš nezakamufloval vlasy, bavoráčik ich neodvezká, ja verím, že ak odmietnem stop len preto, že je krátky, už mi nik nezastane, že nemôžem byť fajnový, lebo potom mi vyššia moc nenadelí dobrých ujov za volantom. A nikdy neprídeme na to, či to tak je, lebo pokus je neopakovateľný.
AKO STOPOVAŤ
Veľmi dobrým vynálezom je tabuľka, na ktorej máte napísaný smer, resp. cieľ vašej
cesty. Samozrejme, ak idete z Horného Vykoseného stopom do Londýna, tak by ste sotva
stopli niekoho, kto vás vezme priamo tam, takže s nápisom LONDON by ste na našich
cestách pôsobili dosť komicky (jedna kamoška údajne videla kdesi pri Žiline stopovať chalaniska s tabuľkou TOKYO). Chcel som tým naznačiť,
že si radšej na tabuľku napíšte názov najbližšieho väčšieho mesta, než by ste
sa mali snažiť za každú cenu stopnúť auto, ktoré vás na jeden šup odvezie
niekoľko stoviek kilometrov. Ani to nie je vylúčené, ale nespoliehal by som sa na to.
Tá pravdepodobnosť je niekoľkonásobne menšia oproti šanci stopnúť kohosi, kto ide
iba pár desiatok kilákov. Je lepšie očakávať stop smerom do najbližšieho mesta a
chytiť taký, čo vás dopraví oveľa ďalej, než naopak.
Neodporúčam používať ako tabuľku hnedý kartón vyšklbnutý z krabice, lebo
čokoľvek, čo naň napíšete, je to málo kontrastné a zle čitateľné, takže vodič
poriadne nevidí kam vlastne chcete zviezť. Preto si so sebou radšej vezmite čisté
biele A4-ky a nejaký časopis (alebo ten hnedý kartón) ako podložku, nech vám vietor
ten papier s nápisom nepokrčí. Za minimálne náklady sa dá vyrobiť veľmi praktická
tabuľka - mne na to postačili kartónové dosky na dokumenty, zakladač plný papierov a
guma z teplákov po Lojzovej babke na uchytenie papiera. Nezabudnite mať pri sebe hrubú
fixku, prípadne viac kusov (do zásoby a tiež kvôli výraznosti nápisov). Môžete
si doma pripraviť niekoľko nápisov s mestami cez ktoré určite pôjdete, ale treba
mať v zásobe aj čistý papier. Ceruzky a perá veľmi neposlúžia:
nápis musí byť čitateľný už z diaľky a na to sú najlepšie tie hrubé fixky.
Nápis na tabuľke musí byť stručný, aby ho vodič stihol prečítať skôr, než okolo
vás prefrčí. Preto žiadne "HANDLOVÁ, ALE STAČÍ AJ DO PRIEVIDZE". To si
poviete v aute. Každé mesto má svoju značku - využívajte ich.
Aj keď vychvaľujem stopársku tabuľku takmer do nebies, moje skúsenosti hovoria mnoho aj v prospech klasického stopu palcom. Napr. moja cesta smerom z Nemecka do talianskeho Livorna a späť + komplet celý stop na Korzike sa zaobišli bez tabuľky. Hlavne ak stojíte na priamom ťahu smerom do svojho cieľa, tak ani nie je potrebné obchendovať s tabuľkou. Potvrdzuje to moje konštatovanie, že kto chce, ten zastaví aj keď nevie kam presne idete. Viac o tom píšem o pár odsekov nižšie. Tabuľka sa najviac zíde, keď stojíte pri ceste, ktorá sa rozdeľuje a chcete predísť tomu, že vám budú zastavovať vodiči idúci iným smerom.
dPCV: V tomto bode sa s mojim hostiteľom nezhodneme asi úplne. Nemám rád tabuľky, nejak sa mi s nimi nedarí (a toto je presne príklad stopárskej povery). Možno som len písal zlé nápisy, možno som... ech, proste ich nemám rád. Som extrémista, takže radšej úplne na divoko, len palčekom do luftu, čo má niečo do seba, mne osobne to vždy navodí takú tú pioniersko tulácku náladu. Toto vždy robím na menších cestách. Tam totiž miestni svákovia chodia často tak štyri a menej kilometrov a často som mal dojem (ďalšia povera), že by mi boli zastali ale potom, čo si na tabuľke prečítali kam až to chcem ísť (hyn 24 km), tak sa na to vykašľali. Alebo potom už na drzovku rovno na pumpu na diaľnici a od auta k autu. Až sem počujem vlnu morálne ladených protestov typu: „To potom ten šofér nemá skoro na výber...“ By ste sa divili. Vždy predsa môžu ísť len po najbližšiu odbočku. Tento systém sa môže zdať vtieravý, ale stojím si za ním, pretože má mnoho výhod.
Primo, môžete si toho pánka obzrieť, je vždy jednoduchšie už na pumpe si povedať: „Tak tomuto ksichtovi do auta nevleziem.“ a vôbec sa ho nepýtať než potom premrznutí na kraji cesty po hodine prudkého vetra nevliezť do vyhriateho autíčka človeku, ktorý sa vám síce zdá voľajaký čudný, ale zato zastal.
Secundo, to isté naopak. On si vás najprv môže premerať od spotenej hlavy až po ošúchané päty a potom vám to povie. To má tú výhodu, že potom nesedíte vedľa človeka, ktorý na vás ukradomky hľadí, na ruky, na tvár, na prípadné jazvy, ktoré ste si v troch rokoch urobili na pieskovisku a ktoré sa v jeho rozbujnenej mysli zmenili na vojnové trofeje krčmových ruvačiek. Dá sa tak vyhnúť nepríjemnému tichu a znechutenému šoférovi. Človek síce môže odfrčať aj potom ako zastal, ale ja osobne pochybujem, že je veľa takých, ktorí by to urobili. Mne sa to ešte nestalo.
Ďalšou výhodou je to, že na pumpách sa dá stopovať za dažďa a v prípade potreby sa tam dá umyť, najesť a hlavne vás pri stope nik nezrazí keď bude práve hľadať na podlahe spadnutú cigaretu. Pumpy sú tiež jediným spôsobom ako stopovať v noci, ide to napodiv veľmi dobre a ja to robím veľmi rád, je to tak príjemne pokojné a tak pekne mysliteľské, ten nočný vzduch má asi naozaj iné zloženie než denný. Môžete si povedať, že stopovať v noci je blbosť. Nuž ako sa to vezme, ak dostanete podobný nápad ako ja, totiž Praha – Paríž vo februári, keď je vonku mínus desať, veľmi dobre si rozmyslíte, či budete niekde rozťahovať stan alebo strávite tú noc v družnom rozhovore s nejakým kamionistom.
Prechody miest (genitív plurálu od mesto, nie miesto), to je vždy problém. Ako vás už poučil Nooby, lepšie je nechať sa vyhodiť na pumpe pred a nechať sa odviezť len niekým, kto ide až za mesto. V tomto prípade je takmer nutné pýtať sa ľudí, či tam nejdú, je šialenstvo očakávať, že vám niekto zastane a ešte pôjde kamsi ďaleko. Väčšina ľudí ide do mesta, zvlášť veľké mestá sú v tomto smere mrchy (taký Paríž napríklad, ale ani Mníchov, či pomerne malé Porto sa nedajú zahanbiť.). Druhá možnosť je nechať sa zaviesť do centra a tam nájsť nejaký dopravný prostriedok, ktorý vás, načierno či za peniažky, odvezie na druhú stranu mesta. Je dobré mať so sebou mapu mesta a podľa nej sa riadiť, avšak zrejme nebudeme so sebou trepať mapy všetkých miest starej dobrej Európy, všakženie. Je tu vždy možnosť opýtať sa miestnych a ako sa vraví, za pyskom najďalej zájdeš, na to ale treba mať pysk narastený v tom správnom jazyku alebo ten jazyk aspoň ovládať. Je nielen užitočné ale aj slušné naučiť sa aspoň základné veci v danom jazyku.
Môj názor je, že väčšina ľudí, ktorí tvrdia, že vo Francúzsku mali problémy so stopom si za to čiastočne môže sama. Niet sa čomu diviť ak človeku len tak z prvej vmetiete do tváre „hello“, či „are you going“. Angličtina je síce krásna vec, ale jeden bonžúr môže okolo Lyonu urobiť viac než celý Longman slovník. Treba si uvedomiť, že hovoriť anglicky je síce výhoda a pomaly nutnosť, nie však povinnosť. Tiež je pekné naučiť sa základné veci ako „dobrý deň“ až po „hovoríte anglicky?“, tí jazykovo zdatnejší sa môžu dokonca pýtať na cieľ cesty v danom jazyku, nech je to trebárs albánčina, ktorú už nikdy potom nepoužijete. Ľudia reagujú úplne inak, keď sa im prihovoríte v hoc aj skomolenej materčine (malo by ale byť aspoň približne jasné, čo chcete povedať) a až potom sa snažíte prejsť do iného, medzinárodnejšieho jazyka. Možno stojí za zamyslenie prečo nikde nemajú radi práve Angličanov, Američanov, Francúzov a Nemcov, ktorí pomerne často považujú za samozrejmosť, že ich jazyk ovláda kadekto. Navyše mnoho ľudí vás vezme len preto, aby mali s kým debatovať, už sa mi stalo, že mi jeden španielsky tirák na rovinu povedal, že keby som nebol schopný sa s ním rozprávať v španielčine (ako správny Španiel nič iné nevedel) bez okolkov by ma nechal na pumpe s dlhým nosom. A mal svojim spôsobom pravdu, je síce fajn priblblo sa usmievať a horlivo prikyvovať v každej pauze, ktorú vo vete šofér urobí, ale ak viete povedať len „ahá“, „mhm“, „yes“ a „wonderfull“, to už si lepšie pokecá s rádiom.
KDE STOPOVAŤ
Treba stále myslieť na to, že ak vás chce vodič zobrať, musí vás najprv včas zbadať a musí mať aj kde zastaviť bez toho, aby kohokoľvek ohrozil, vrátane
seba. Preto sa vyhýbajte stopovaniu na diaľniciach. Je to nebezpečné a zakázané.
Pokiaľ viem, tak ten zákaz platí všade, nielen u nás. Kadiaľ autá doslova
lietajú, tam sa stopovať neoplatí, lebo by vám aj tak nikto nezastavil.
dPCV: Keďže stopovanie na kraji diaľnice je ilegálne, je to teda potenciálne drahé a strašne o hubu. Vrrm, buch a je po stopárovi, v stotridsiatke (alebo že by viac?) sa brzdí blbo. Navyše by sa musel stať zázrak, aby zastali. Navyše v dobách rádio dopravných servisoch o vás do 10 minút budú vedieť všetci vrátane policajtov a uchýlakov (ak veríme v úchylákov, ktorí striehnu v aute na korisť). Všetci budú trúbiť, niektorí si hodia ohryzok, sú to nervy ako hrom, ako vravím, o hubu. Nie, deti, toto neskúšajme. Ani ja už hádam nebudem.
Dobré miesta
na stopovanie sú za križovatkou; vodiči v autách stojacich na červenú si vás môžu
obzrieť, v kľude prečítať nápis na tabuľke, a keď majú zelenú, rovno sa pri vás
pristaviť - teda ak sa vás rozhodnú odviezť a ak vám majú kde zastať.
Pozornosť vodiča vždy upúta dopravná značka alebo informačná tabuľa, takže ak je nejaká nablízku, treba jej atraktivitu využiť a postaviť sa k nej. Nám sa raz podozrivo nedarilo nič stopnúť na jednom pomerne dobrom mieste - bola tam široká cesta, autá tadiaľ nejazdili príliš rýchlo, mali sme zreteľnú tabuľku, pôsobili sme čisto a usmiato, dokonca sme stáli pri značke a stále nič. Napokon bol háčik v tej značke - bol to zákaz zastavenia :-))) Oplatí sa teda pozrieť aj na to, čo je na tej "vašej" značke vyobrazené.
Ďalším dobrým miestom sú benzínky a odpočívadlá. Autá, ktoré z nich odchádzajú,
idú pomerne pomaly, a kým vybehnú na cestu, majú kde zastať.
Stopuje sa teda prevažne na výbehu z pumpy, no stopli sme už aj auto pred vjazdom do
areálu čerpačky. Výhoda je, že máte šancu stopnúť aj auto, ktoré
na pumpu nejde. Ak sa rozhodnete stopovať tam, pamätajte, že to už nesmie byť
súčasť diaľnice, ale odbočka na pumpu, a že svojim výskytom nesmiete ohrozovať
seba či niekoho iného (napr. vodiča, ktorý by vás mohol zraziť). Možno sa
mýlim a toto sa nesmie, ale ešte nás odtiaľ polícia nikdy nevyhnala. So stopom
na pumpe však odporúčam začať na výjazde z nej.
Pokiaľ idete priamo kamsi ďaleko a nemáte záujem alebo čas zdržovať sa v mestách,
ktoré sú porozhadzované po ceste k vášmu cieľu, dohodnite sa s vodičom, nech vás
vysadí na poslednej pumpe pred mestom do ktorého ide, resp. na nejakom podobnom mieste,
kde môžete v stopovaní pokračovať. Keby ste sa totiž nechali vyložiť v meste a
chceli stopovať odtiaľ, priveľa času by ste strávili iba tým, že
by ste hľadali správny smer ako sa dostať z mesta von (teraz mám na mysli prevažne
veľké európske mestá, nie slovenské obce). Keď už stopovať v meste, tak na naozaj
dobrom mieste, kadiaľ prechádza dosť áut idúcich vašim smerom a majú vám kde
zastaviť. Ak nemáte v meste kde spať, stopovanie večer neriskujte.
Keď už som pri tom, ak stopujete večer, je jasné, že treba byť na osvetlenom mieste.
Efekt zvyšuje svetlé šatstvo. Ťažko povedať, či uspejete, ale ak myslíte, že je to
aspoň trochu možné, nechcete sa radšej vyspať a nebojíte sa, tak to skúste. V Holandsku nám raz
na veľmi málo frekventovanej ceste okolo pol tretej ráno zastavil chlapík asi po 3
minútach stopovania (palcom). Náhoda, ale šťastenu treba pokúšať, ináč môže niečo pokúsať vás.
Kto chce, ten zastaví
Preto by ste sa nemali snažiť stopnúť niekoho za každú cenu. Keď stojíte na dobrom mieste (alebo aspoň sčasti dobrom), tak vám človek, ktorý má naozaj záujem zobrať stopárov, zastaví. Kto chce, ten zastaví, aj keď ide vaším smerom len kúsok.
Neraz sa mi stalo, že som ani nestopoval a auto zastalo samé. Raz nás z odpočívadla zobral jeden Nemec, práve keď kamoš odbehol na záchod. Ja som vtedy nestopoval, lebo som nevedel ako dlho tam bude. Chlapík chcel, tak zastal aj keď som bol práve otočený chrbtom (asi spredu pôsobím odpudivo alebo mám príťažlivý zadok, lebo to nebolo prvýkrát, čo som niečo stopol otočený chrbtom :-))) Kým kamoš kadil, s vodičom sme naložili ruksaky a odparkovali auto. Bol trpezlivý, počkal kým kamoš príde a šlo sa. Rok predtým nám, tiež v Nemecku, zastavil chalanisko v totálne napratanom 3-dverovom aute. Mal tam celý šatník v neviemkoľkých cestovných taškách, dokonca aj počítač s monitorom. Vraj sa na leto sťahoval kamsi k rodine. Keď
vystúpil, že nás zoberie, na naše prekvapené pohľady zareagoval vyhlásením "Nejako sa pomestíme" - a mal pravdu. Ľudská ochota neraz vyráža dych.
Niečo podobné sa nám o 2 roky neskôr stalo na inom mieste v Nemecku. Zastavil nám nejaký starý Gruzínec v Golfe, na zadnom sedadle mal bicykel, kufor plný, no napriek tomu nás vzal aj s veľkými ruksakmi a odviezol nás až do Talianska. Veľmi nám tým pomohol.
O týždeň neskôr sa nám v Taliansku dokonca stalo, že nám zastavila nejaka pani s autom plnom deciek, neviem kam by sme sa pomestili, a vraví, že ide iba nejakých 10 km našim smerom, ale ak by nám to pomohlo, tak nás odvezie. Odvtedy sme pohŕdavo pozerali na každého, kto nám ukazoval, že má plné auto a pritom tam okrem neho sedeli len ďalší traja ľudia :-)
Stačí stáť na dobrom mieste, pôsobiť dôveryhodne a aj keď sa možno chvíľu - dve nedarí, raz niekto zastaví. A to je pravidlo, ktorým sa ukľudňujem, keď sa podozrivo dlho nič nedeje:
Raz aj tak niekto zastaví
Pokiaľ nestopujete v šírom poli, na opustenom ostrove, alebo na inom absolútne nemožnom mieste; nie ste celí od blata s húšťavou mäsiarok poletujúcich nad hlavou, tak raz vás niekto určite vezme. Preto je dôležité neklesať na duchu a byť v pohode. Spievajte si alebo sa pohrávajte so sugesciou. Práve v takejto situácii sme si začali opakovať vetu "Dnes večer budeme v Karlových Varoch" a v ten večer sme v tých Varoch naozaj boli, i keď to spočiatku vyzeralo, že sa nedostaneme ani len z Nemecka. Napokon nás jeden týpek odviezol od Mníchova až do Ašu a tam sme stopli taxíka. Tu platí predchádzajúce pravidlo: keď chce, vezme ťa hoci aj taxík - samozrejme grátis. A o tej ochote to vlastne platilo aj v prípade chlapíka čo nás odviezol do Ašu. Bol to totiž Nemec, ktorého smer sa od nášho odkláňal niekoľko
kilometrov pred hranicami, ale napokon sa rozhodol, že nás odvezie až do Česka.
Psychická pohoda je na stope dôležitá, preto ešte raz zdôrazňujem tvrdenie, ktoré si treba opakovať, keď vás bude opúšťať optimizmus: Kto chce, ten zastaví a raz určite niekto zastaví. A ešte jeden dobrý prístup k situácii: ak sa nedarí, asi to tak má byť (a neskôr chytíš stopa, ktorý Ti to vynahradí, veď možno bolo treba toľko čakať preto, aby ste sa s tým dobrým stopom neminuli).
PREČO ŠOFÉRI NEZASTAVUJÚ
dPCV: No prečo, hajzli sú to...Nie, vážne. Jedna moja kamarátka mi povedala: „Jediný dôvod, prečo by som ich nezobrala, je, že sa bojím.“ Nuž áno, boja sa nás. Proti tomu sa ťažko niečo namieta, kto túži po tom nechať si podrezať gágor? Niektorí nemajú miesto (Ako vraví Nooby: „Aj tak im neverím, že keby mali, tak zastanú.“) a niektorí ho naozaj nemajú. Iní idú len tuto kúsok, to sa mi predsa neoplatí s nimi ísť a aj keby sa mi náhodou oplatilo, tak sa mi neoplatí (to je ten posunok prstom dole). Niekedy si musím urobiť štatistiku, koľko percent áut ide z pumpy vždy len na prvú odbočku. Tak minimálne dve tretiny tých, ktorí v aute majú miesto.
Na mávanie na pozdrav veľmi neverím. Raz sa mi stalo, že pri mne zastalo auto, z okna sa vytrčila ruka akejsi moletnej slečny, podala mi cukrík a pálili do psej matere. Keby som si mal lámať hlavu tým, či to bolo milé gesto alebo gesto opovrhnutia, asi by som sa urozmýšľal na smrť. Normálne som zožral cukrík a vytŕčal pravicu aj naďalej. Veľmi nemilé je, keď na vás ľudia z auta robia kadejaké opičie kusy ako napríklad vám s rozžiarenou tvárou ukážu posunok ukazovákom a prostredníkom napodobujúc nohy, ža ako „Choď pešo, haha, ja mám auto, a týý nemááš, haháá.“ Toto som videl robiť zásadne kadejakých sopliakov (ako by povedal môj otec), ktorí náhodou majú peniaze na to, aby mali auto, majú tam vedľa seba posadenú voľajakú Aničku a už machrujú, ja mám auto, kto je viac? Videl som už aj nejakého idiota, ktorý si dal tú námahu a kričal na mňa, že som 2x knockout + t, to som už neodolal a zamával som naňho pomyselným prirodzením, akože mi môže. Niekedy sa naozaj nedá... Už sa mi dokonca stalo, že akýsi chalanisko na smrteľnom šporťáku ma nemohol zobrať, lebo už meškal a nemôže sa zastaviť. Keď som to tak počítal, stratil by tým asi tak dvadsatinu času, ktorú strávil tým, že si na pumpe obzeral časopisy. Nuž, kto má naponáhlo, má naponáhlo.
Raz sa mi sníval sen o tom, že šoféri hovoria stopárom pravdu a zobudil som sa celý spotený. Znamenalo by to koniec sveta. Nesťažujem sa, hoc možno táto pasáž znela trpko, ale trpko to vôbec nemyslím. Jednoducho to tak je a každý kto stopuje, s tým musí počítať a nikto (=ani ja) nemá právo tým šoférom to vyčítať. Koniec koncov, keby ich nebolo, kto by nás vozil(to sú tí dobrí) a na kom by sme si vylievali zlosť (to sú tí zlí) ? Len ma niekedy mrzí ako sa chudáci snažia niečo si vymyslieť. A pritom aké príjemné je po všetkých tých výmysloch počuť také: „Choď do kelu...“ alebo len obyčajné „nie“ či „stopárov neberiem“. V každom prípade im rozumiem, rozumiem všetkým tým ľuďom, ktorí otočia hlavu, len aby ma nevideli, pretože ma nechcú zobrať ale nechcú vyzerať zlí. Koniec koncov, keby som nikdy nestopoval, bral by som stopárov? Už som stopoval a teda všetkých stopárov beriem (a až to je had, kto stopuje a potom sám spoza volantu ukazuje stopárom kadejaké somariny), takže sa to nikdy nedozviem.
KTO VLASTNE BERIE STOPÁROV
Na túto otázku nedá odpovedať jednoznačne, ale isté spoločné znaky ľudí, ktorí vám zastavia a odvezú, tu sú. Jednak sú to - ako som už vyššie spomenul - takí, čo sa chcú vykecávať alebo im jednoducho chýba počas jazdy spoločnosť - ľudia, čo majú pred sebou ešte dlhú cestu a konverzácia s niekým im pomôže pri únavnom stereotype, ktorý neustále sledovanie ubiehajúcej cesty prináša. Sám som ako spolujazdec už viackrát zaspal iba preto, že ma zmoril fádny pohľad na nekonečnú cestu a "blikanie" prerušovanej čiary. Mimochodom, skúste v aute nespať; je to nezdvorilé, a ak cestujete sám, aj nebezpečné.
Ďalej sú to ľudia, ktorí sami kedysi stopovali (alebo možno stopujú dodnes, ale práve majú požičané auto). Keď má raz niekto skúsenosti so stopovaním, má aj väčší súcit s ostatnými "kolegovcami" a v prípadnej pozícii vodiča ich neraz odvezie. Všimol som si to na sebe. Nie som síce motorizovaný, ale keď niekam idem s niekým autom a vidím solídne vyzerajúcich stopárov, prihováram sa za nich. Raz ma viezla pani, ktorá z Moravy do Prahy viezla služobné auto a naspäť sa chystala dostať stopom. Zobrala ma, lebo vedela, že ju niečo podobné čaká a zároveň dúfala, že tento jej skutok bude odmenený takisto dobrým odvozom. Dúfam, že sa ho dočkala.
Väčšinou zastavujú ľudia v obyčajných autách - obyčajní ľudia mávajú viac pochopenia ako tí v drahých fárach. Keď však stopujete na západe, sú obyčajnými autami často aj tie, ktoré u nás patria aspoň do vyššej triedy. Odvoz v BMW, Mercedese, Audine alebo Volve je vonku, hlavne v Nemecku, bežný. Kto sa vyberie stopovať do zahraničia (myslím tým západ), má šancu povoziť sa v mnohých značkách a často i v autách, ktoré ani nedúfal, že niekedy vôbec uvidí na vlastné oči. Mne s kamošom sa dokonca pošťastilo povoziť v kabriolete zn. Bentley zo 60-tych rokov. Bola to výnimka potvrdzujúca pravidlo, lebo zavše majú dobrú vôľu zastaviť a odviezť aj ľudia, do ktorých by ste to na pohľad ani nepovedali.
Sú ľudia, čo zmýšľajú pre stopára úplne ideálne: "Idem autom, mám voľné miesto a vidím pri ceste stáť niekoho, kto potrebuje odviezť a preto ho/ich odveziem, veď idem tým istým smerom". Určite sú aj takí, ktorí ani nikdy nestopovali, ale branie stopárov považujú za samozrejmosť.
Ťažké je to s kamionistami, pokiaľ nie je iná možnosť, nestopujem ich. Môžu totiž viezť iba jedného spolujazdca, navyše majú branie stopárov zakázané. Napriek tomu som sa už v niekoľkých truckoch viezol. Opäť platí, že kto chce... Ako vzor môžem poukázať hlavne na talianských kamionistov (viď hodnotenie stopu v Taliansku). Najúspešnejší stop kamiónov dosiahnete oslovovaním truckerov na parkoviskách. Túto disciplínu neobľubujem, dávam prednosť osobným autám a klasickému stopu, no musím uznať, že keby sa vtedy kamoš nebol spýtal českého vodiča na parkovisku v Taliansku, tak sa tak rýchlo na festival do Karlových Varov nedostaneme.
dPCV: Berú v zásade všetci, niekto viac, niekto menej. Často berú prisťahovalci z východnej Európy, ktorý majú menej zatvrdnuté srdiečko, zrejme sa menej ponáhľajú než západní domorodci, tiež asi, sami tak trochu stratení a odsunutí radi pomôžu niekomu, kto pomoc potrebuje. V Portugalsku som sa celkom veľa navozil s všakovakými Ukrajincami, Moldavcami, Rumunmi a Bulharmi a musím povedať, že väčšinou je to s nimi príjemnejšie než pohodlná limuzína a voňavý stromček nejakého manažéra, ktorý sa naparuje (hoc spravodlivo treba povedať, že aj z nich sa naparuje málokto). Je treba povedať, že chudobní asi berú viac než bohatí, ale môže to byť spôsobené štatistickým rozvrstvením chudobných a bohatých. Úplne najmenej berú terénne autá, ešte o trochu menej než limuzíny. Tuším som išiel asi... počkajte moment... presne v piatich a to mám za sebou pekných pár kilometríkov.
Vždy som si myslel, že ženy neberú. Potom som si zase chvíľami začínal myslieť, že berú viac než chlapi. Niekedy je prekvapivé, kto vás zoberie, žena, žena s dcérou, ktorá ma potom nechala asi stodvadsať kilákov šoférovať a zatiaľ si ľahla na zadné sedadlá a spala, kým ja som debatoval s jej dvanásťročnou dcérou (roztomilá dievčinka, raz z nej bude nebezpečné žieňa, hmm možno už aj je. Sú tomu, fíí!, štyri roky.). Raz ma zobral asi šesťdesiatročný pánko v akomsi terénnom pickupe (to bol jeden z tých piatich), keď mal predok plný seba a manželky a len mi ukázal na korbu. (No povedzte, nestojí už toto za to postaviť sa na kraj cesty?)
Pravdou zostáva Noobyho: „Kto chce, zastane“ a „Raz niekto zastane“, ale úplne najviac a najlepšie berú kamioňáci a kto by proti nim chcel šomrať, ten bude mať do činenia so mnou!
Kamionisti
dPCV: Tu sa odkláňam od pôvodnej štruktúry a venujem samostatnú stať práve vodičom kamiónov. Nooby ich nejak odflákol, možno preto, že s kamarátom cestovali dvaja a nepýtali sa na pumpách. Do kamiónu sa totiž legálne zmestia len dvaja ľudia, šofér a ešte jeden (a potom asi 40 ton čohokoľvek iného), a pokiaľ som dobre informovaný, policajti sú na toto vcelku psi. A pokuty sú mastné a pokuty tohto typu platia zväčša vodiči sami. Môže sa vám stať, že vám povedia, že vás nemôžu zobrať aj keď ste sám/sama, čo nie je bohapustá lož ba ani len výhovorka. Totižto poistka sa zásadne vzťahuje len na šoféra resp. na dvoch šoférov. Takže na kamionistov, ktorí nás nevezmú sa vlastne ani nemôžeme hnevať. Napriek poistkám a všetkým týmto veciam však kamionisti berú ochotne preochotne, je im totižto v kabíne samým smutno a počúvať počas dvanástich hodín v aute okrem rádia len vŕzganie sedadla je otrava. Máloktorý vám zastane pri ceste, či na výjazde z pumpy, zastaviť totiž 30 ton banánov plus asi 40 ton ďalších drobností ako náves, ťahač a šofér nie je žiadna sranda a im sa naozaj nechce. Najmä nie keď práve po trojhodinovej nútenej pauze na pumpe (počas ktorej stačilo prísť a opýtať sa), konečne môžu vyraziť a naháňať kilometríky a minúty, o ktoré budú pri manželke/frajerke skorej, to sa im naozaj nechce zastať. Preto sa na pumpách radšej pýtam, to sú hneď iné halušky.
Kamionisti sú tiež najlepší a zrejme najmenej rizikoví stopobrači. Toto dokonca možno ani nie je povera. Sú to frajeri, ktorí za sebou majú neuveriteľné kvantá kilometrov („keď sme minulý rok tuto s mašinkou oslavovali milión kilometrov...“ Nepreháňam, to som počul. Pripomínam, že to bol milión s jedným autom a ten tirák nemal ani tridsať.) a teda poznajú svoje autá a poznajú cesty. Tiež je kamión neodškriepiteľne najbezpečnejšie auto na ceste. (Asi jediné, na čo by som stavil v prípade čelnej zrážky s Volgou.) Ďalej sa neboja, je krásne prísť k nim a oni si vás nepremeriavajú ako vraha, koniec koncov, väčšinou sú to chlapi, ktorí keby chceli, tak ma do zeme zatlčú jednou rukou a ani sa nespotia. Výborné na nich je, že idú síce pomaly, ale väčšinou veľmi ďaleko, takže je vcelku na pováženie, či sa viezť 70 kilákov s niekým, kto na bavoráku pohodovo cez Nemecko rúbe 170 – 250 km/h (a vy cítite ako vám v zákrutách po jednom šedivejú vlasy), alebo s kamionistom, ktorý vás odvezie síce deväťdesiatkou ale zato až do Francúzska a non stop. Kamióny totiž cez týždeň chodia stále a tak môžete, ak už ste na diaľnici, počítať s viacmenej nepretržitou prevádzkou aj v noci. To sa potom jazdí. Pre paranoikov pripomeniem ešte, že sedadlá sú v kamióne ďaleko od seba, takže chlípny šofér vám počas jazdy nedočiahne na stehno, ba ani vás nemôže ohrozovať nožom bez toho aby zastal. To je strašne praktické, keď ste na umretie unavení a slušné – neslušné, neudržíte kukadlá otvorené. Keď už sme pri paranoi, možno by som bol v tomto smere obozretnejší, keby som bol krásne dievča samotársky cestujúce krajinou(z uvedeného som však iba samotársky cestujúci krajinou). Oni totiž chudáci trpia nedostatkom ľudského tepla, stále na ceste len s volantom v rukách a sedadlom pod zadkom. A všetci vieme, čo dokáže narobiť rozbujačený testosterón...
Keďže vo mne zostal poriadny kus malého chlapca, nedá mi nezmieniť sa o parádnom výhľade z kabíny (vnútrozemie severnéhoPortugalska ako v kine) a keďže som k tomu pohodlný psisko, musím povedať, že kamión je pohodlnejší než väčšina kadejakých mercedesov a iných hlúpostí. A ako bonus, ale zato bonus, ktorý sám o sebe je dôvodom stopovať a nespať, sú síce drsné ale srdečne zázračné historky, ktorými oplývajú. Tie ruské vedia byť surové ale zato poučné. Asi kvôli tým príbehom splietaným zo samoty a diaľav ich mám tak rád, akoby boli samostatnou kastou ľudí, akési spoločenstvo večných tulákov. Keby som mal dobrú pamäť, určite by to, čo som počul, vydalo na knihu. Takže hor sa, samotári (alebo aj nie, niektorí berú aj dvojice), hor sa do kamiónov k ťažkotonážnym patrónom stopu.
KAM HLAVU ZLOŽIŤ
Keď sa stopár vydá na ďalekú cestu, nemá istotu kde ho zastihne noc a zrejme ani nepočíta, že by míňal peniaze na nejaký camp, hostel alebo nebodaj hotel. Ak neurobíte chybu a nenecháte sa na noc vyhodiť niekde v meste, ktoré nie je vašou cieľovou stanicou, máte celkom dobré šance na nocľah.
Pokiaľ objavíte nejaké odľahlé miesto, kde vás nikto nenájde, je to plus pre vás. Z vlastnej skúsenosti však viem, že sa netreba za každú cenu skrývať. Raz sme sa pri stope v Česku vyskytli oproti noci na jednej benzínke. Kamoš, aj keď ja som bol veľmi skeptický, sa šiel spýtať do tamojšej reštiky McDonald's, či by sme si na trávniku pred ňou nemohli na noc postaviť stan. Čuduj sa svete, dovolili nám to (tu je dôkaz). Ráno sme sa zobudili, život naokolo v plnom prúde, ale nikomu naše dočasné obydlie neprekážalo.
To nám dodalo odvahy a keď sme vo Francúzsku prišli za tmy na benzínku na diaľnici, popýtali sme sa personálu, či by bolo možné trochu si zakempovať v ich areáli. Dohovorili sme sa tak, že kamoš ukázal personálu čerpačky v slovníku slová prenocovať, stan a trávnik, pričom ukazoval prstom na trávnik vonku. Vybavil. Podobne amatérsky sme komunikovali s majiteľom farmy v Saint Tropez kde sme nocovali, ktorý po anglicky či nemecky (a dokonca ani po slovensky alebo šarišsky :-) nevedel totálne nič. Ukázali sme mu dva prsty a na seba, teda akože sme dvaja, potom jeden prst hore smerom na svietiaci Mesiac ohľadne počtu nocí koľko tam chceme stráviť (Slovák by si možno pomyslel, že sa chcem zdržať celý mesiac :-), dodali no auto a bolo dohodnuté, že sme iba dvaja na jednu noc a bez auta. Podľa toho nám potom určil cenu, ktorú nám napísal na papier. Bol to tzv. camping a lá ferme, teda farma, na ktorej
pozemku sa dá za poplatok campovať. Je to oveľa lacnejšie než bežný camp (nás to vyšlo 37 frankov za nemotorizovanú osobu/noc, čo bolo pri vtedajšom kurze okolo 240 korún) a na slušnej úrovni. Teda, aspoň tam, kde sme boli my. Mali sme sa kde rozložiť a bolo tam postarané o hygienu. Sprcha s teplou vodou, toalety... ráno dokonca farmár predával čerstvé pečivo.
Raz sme sa oproti noci vyskytli na jednej pumpe v Nemecku a videli to tak, že tam asi musíme prečkať
do rána. Kamoš sa šiel spýtať do kaviarne na pumpe či sa môžeme niekde nablízku
rozložiť so stanom a babenka mu povedala, že nevie či sa to smie, ale že kľudne môžeme
ostať na noc v tej kaviarni. Nestihli sme to ale využiť, lebo sme oslovili dvoch Belgičanov,
ktorí nás zobrali cez Luxembursko do Francúzska. Opačnú skúsenosť sme mali s iným
miestom. Kdesi pri Stuttgarte bol normálne veľký areál, kde by sa dalo krásne vyspať,
ale nedovolili nám zložiť sa tam. Okašľali sme ich tak, že sme si spacáky rozložili
rovno pod lampou na takom trávnatom ostrovčeku na parkovisku pre kamióny, ktoré boli
zaparkované všade dookola - a tak sme boli krytí. Kamionistom to zrejme nevadilo, lebo ráno
nás nikto nebudil, a to už polovica medzičasom odišla.
Na pumpách sme nocovali aj v Taliansku. Tam už sme mali tú drzosť, že sme sa ani nespýtali, rozložili sme si pri kríkoch stan a bolo. Nikto nás odtiaľ nevyhnal, takže buď mali pochopenie alebo si nás nevšimli. Veď sme tam boli iba pár hodín, kým sme sa vyspali a ráno sme pokračovali v ceste.
Na Korzike sme 2 razy spali v kempe. Jeden bol hneď na pláži, druhý v meste. Aj keď mali rozdielne tarify, v oboch vyšli ceny pre 2 osoby na noc + 1 stan presne na 12,7 euro. Ostatné nocľahy sme podstúpili všelikde zašití, no asi sme sa zašili dobre, lebo ani raz nás nikto neprišiel vyhodiť.
Kuriózny nocľah sme zažili, keď nás viezol ten zmieňovaný kamionista zo severu Talianska do Česka. Pri Mníchove musel 8 hodín oddychovať, tak to zaparkoval na odpočívadle a keďže vonku dosť pršalo, tak nám otvoril prázdny príves a my sme sa tam pekne rozložili a nocovali sme v suchu.
POZOR, PONORKA!
Na potulkách svetom môžete stopnúť rôzne približovadlá. Čím dlhšie ste na
cestách, tým viac sa blíži pravdepodobnosť, že stopnete ponorku. Samozrejme na
mysli mám ponorkovú chorobu. Keď ste s niekým 24 hodín denne a nie sú to vždy tie
najideálnejšie situácie, zrejme zistíte, že vám ten človek (resp. tí ľudia)
začínajú miestami liezť na nervy. Odhaľujete ich negatívne stránky (resp. vás
znervózňuje to, čo vám predtým vôbec nevadilo) a vonkoncom by vám neprekážalo, keby
ste ho/ich pár dní nevideli. Pokiaľ sa nedokážete ovládnuť, odporúčam iba jedno:
ak sa chystáte na spolucestovateľa vyletieť, najprv sa zamyslite či, je to skutočne
potrebné, či tým situácii pomôžete a či tento svoj výstup nebudete neskôr
ľutovať. Keď už sa tak raz stane, zakričte si na seba, majte "tichú
domácnosť", no využite tento čas na schladenie hlavy, aby ste o pár hodín mohli
pokračovať v bežnej komunikácii a ku sporu sa nevracajte.
S týmto treba počítať a vyjasniť si hneď na začiatku, že aj keď čosi také
budete pociťovať, nesmiete podľahnúť. Jasné, zvýšiť hlas sa raz za čas môže (ak je na
to naozaj dôvod), ale je zakázané podliehať. Kto podľahne, môže si (a
okoliu) pokašľať celú cestu, pretože neustále hašterenie na výlet nepatrí. Aj by
som to prirovnal k takému mikromanželstvu, ale ženatý som nikdy nebol, tak to
s istotou tvrdiť nemôžem - počul som však rôzne veci... :-) Dobrovoľne sa
priznávam, že hlavne z tohto dôvodu som sa nikdy nezamýšľal nad tým, že by som si
ako spolucestovateľa zobral nejakú ženu. Aj keď by nám vodiči viac zastavovali,
obávam sa, že v napätých situáciách by to so ženskou (hlavne ak by šla na stop iba
zo zvedavosti, neznalá pomerov) bolo o to horšie. Jeden môj bývalý spolužiak svoju skúsenosť stopovať so ženou nazval "hysterie za pět set". Pardon, dámy, ale na cestách sa budem škriepiť radšej s kamošom, než s kamoškou alebo nebodaj frajerkou.
DODATOČNÝ ÚVOD
Táto stať bola pôvodne na začiatku môjho písania, ale vraj je v porovnaní s predchádzajúcimi odsekmi menej záživná, tak som ju, ja figliar, presunul sem. Je to v podstate taký všeobecný úvod pre tých, čo sa rozhodli stopovať. Každý stopár by totiž mal vedieť čo robí a uvedomovať si, s čím musí rátať, keďže cestuje na vlastnú zodpovednosť. Všetko má svoje ZA a PROTI. Začnem tým druhým:
NEVÝHODY
- trvá to dlhšie
Čakanie na auto pri stopovaní neraz zaberie veľa času (niekedy to vyčkávanie trvá dlhšie ako samotný odvoz), a tak je tento druh cestovania časovo náročnejší ako preprava bežnou dopravou.
Samozrejme záleží od stopára. Keď ste krásna stopárka, na ochotného vodiča
nebudete musieť čakať dlho. Úspešnosť stopárky je neporovnateľne vyššia ako
úspešnosť dvoch stopárov - chalanov (nech sú akokoľvek pekní). Keď už sme pri
tom, neodporúča sa stopovať naraz viac ako 2 ľuďom. Radšej sa rozdeľte na skupinky,
lebo ako trio, kvarteto, alebo orchester by ste sa ďaleko nedostali.
- je to risk
Nikdy neviete kto vám zastaví. Nechcem maľovať čerta na stenu, ale môžete naraziť na úchyláka alebo iného parchanta. Taktiež hneď neviete či nie je vodič zmätkár, zhulený feťák, alebo inak problematický šofér, ktorý tiež môže ohroziť vašu bezpečnosť. Zatiaľ som sa však nestretol s ani jedným prípadom, že by sa nám snažil vodič ublížiť alebo nechtiac spôsobil problémy
(klop-klop).
dPCV: Časová nevýhoda je v zásade jasná. Môžem vám povedať, že väčšinou rozdiel nie je nijak tragický. Napríklad čas mojich častých ciest z Prahy do Zvolena sa pohybuje kdesi medzi 7 a 12 hodinami cesty. Aby ste mali lepší obraz, autom to robím, za asi 5 a pol hodiny. Autobusu to trvá prinajmenšom 8 a pol hodiny. Ženevu som zastopoval z Prahy za 13 a pol hodiny. Autobus to chodí niečo vyše štrnásť. Praha – Paríž mi trvá od 13 do 30 hodín, čo už je veľký rozptyl. Najrýchlejšiemu autobusu to trvá asi 15. No a napokon trasa Lisabon –Coimbra (200km) mi trvala najmenej 2 a najviac 14 hodín.
Problémom teda nemusí byť to, že to trvá dlhšie, ale to, že neviete, koľko to bude trvať. A neviete to ani keď ste „kúsok“ pred cieľom, z poslednej pumpy do centra to ešte stále môže byť tak na hodinu...alebo na štyri. A stavte sa, že keď sa budete ponáhľať, tak to pôjde horšie. Takže ideálny stop je, keď máte neobmedzené množstvo času, ak máte byť zajtra v Taliansku, asi je lepšie za cestu zaplatiť.
Ak ste vášnivý fajčiar, je zrejme lepšie ísť vlakom, máloktorý nefajčiar má v aute fajčiarsky vozeň.
Ďalšou nevýhodou môže byť to, že si cestou nemôžete čítať. Nepozerajte na mňa ako na puka, nemôžete, predsa nesadnete niekomu do auta a nevybalíte Mayovku. To je naozaj neslušné. Ani walkman, prosím.
Tiež vám to ukladá isté obmedzenia v správaní. Kým vo vlaku sa môžete v zásade rozparádiť, dať si pivko a beztrestne okukovať spolucestujúce/-ich, prípadne im aktívne tlačiť kaleráby do hlavy až do úrovne kým porušujete zákon, na stope sa nič z tohto robiť nedá. Keď stopujete, ste na návšteve. A dcéra hostiteľ sa, na tom sa uzhodneme, nezvádza. Keď sa nad tým tak zamyslím, až taká nevýhoda to nebude, veď koľkí z nás sa už v cestovnom prostriedku naozaj pobavili?
Samé sprostosti, tie nevýhody, čo? Áno, presne tam som mieril...
Riziká
dPCV: O tých nám celý svet neprestajne hovorí, takže je treba ich opakovať? Iste, boli prípady úchylov, vrahov, inými slovami, ísť stopom obnáša riziko podobného rázu ako sa sám flákať v noci po parku či v meste.
Čo je podstatne horšie, aspoň podľa mňa (ktorému sa v parku, v meste ani na stope nikdy nič nestalo), je riziko nehody. Nikdy neviete nakoľko je šofér, ktorý vás berie opitý, sfajčený, unavený alebo nezodpovedný, či úplný magor. Ak má navyše dobré auto, bude sa možno chcieť predviesť. A taká nehoda, to je hneď! Kúsok nepozornosti... Ale zas, je to menej rizikové, keď idete autom sami? Nemôže do vás džubnúť hocikto priamo pred domom? Po nehode na brnenskej diaľnici, kde kamión zostrelil z cesty autobus plný cestujúcich, môžeme tvrdiť, že autobus je bezpečnejší? Štatisticky zrejme áno. Ale riziko je všade a celý život je v tomto smere o šťastí, takže riziko znamená, že sa možno niečo stane. Každý zvážme, či sa nám oplatí vyjsť na cestu a stopovať. Mne áno. Až doteraz sa mi to vyplatilo.
VÝHODY (tých je našťastie viac)
- autostop je rozhodne zaujímavejšie cestovanie ako obyčajné vysedávanie v
autobuse či vlaku
Keď si vezmete, že cestujete takých 1000 kilometrov, je to asi nuda. Ale keď si
takúto trasu rozdelíte na viac úsekov a každý precestujete v inom aute a s
iným človekom, hneď je to zaujímavejšie. Už len tou zmenou prostredia, vodiča a
pokecom s ním. Okrem toho, medzi jednotlivými úsekmi si trochu oddýchnete od sedenia,
lebo postávate a stopujete (prípadne si odbehnete na záchod, na kávu alebo s
priateľkou do kríčkov :-)
Všimol som si na sebe zaujímavú vec. Keď sa kamsi veziem bežnou dopravou, prajem si,
aby som bol čo najskôr v cieli. Keď sa ale veziem stopom, dúfam, že pocestujem čo
najdlhšie. Ide o to, že neviem ako dlho budem čakať na mieste kde ma šofér vyloží, a tak aspoň dúfam, že to bude o hodný kus ďalej od miesta kde ma zobral. Síce som spomínal spestrovanie cestovania rozdeľovaním na úseky, ale keď chytím stopa, čo ma odvezie
cez polovicu krajiny ktorou prechádzam, tak som samozrejme rád.
- denne môžete zažiť niekoľkokrát pocit víťazstva a úspechu
Je to výborný pocit, keď stojíte pri ceste a zrazu nejaké auto hodí blinker,
pristaví sa a odvezie vás. Kto nezažil, asi nepochopí.
- stretnete fantastických ľudí
Nadchlo ma, keď som si spočítal, že za necelé dva týždne som na cestách spoznal
vyše 40 ľudí. Niektorí boli iba ktosi za volantom, ale stretol som aj fakt
zaujímavých ľudí, s ktorými som si vymenil aj kontakty. Mám ľudí rád a tak je toto
spoznávanie pre mňa veľkým prínosom.
- je to zadarmo
Aj keď to uvádzam na záver, v podstate hlavným dôvodom, prečo ľudia stopujú, sú -
priznajme si to - nulové náklady na cestu. Celá dovolenka vás tak môže vyjsť
doslova na pár korún (10 dní strávených stopom po Nemecku a Francúzsku ma v júli
2001 stálo asi 2000,- Sk). V podstate sú náklady na takúto cestu iba cestovné poistenie, potraviny do zásoby a nejaké vreckové. Je to super, ale rovnako tak, aspoň pre mňa, má význam stopovať aj kvôli príležitosti spoznávať nových zaujímavých ľudí.
Filozofické dopady.
dPCV: Ísť stopom je zadarmo a aj inak je to jednoducho lepšie. Noví ľudia, príbehy zvláštnych osobností, spovede na náhodných kríženiach dvoch osudov a dobrodružstvo prameniace z neistoty čohokoľvek.
Stop je výborným cvičením fatalizmu. Pozitívneho myslenia, ak chcete, alebo aj výborný zdroj materiálu na rôzne povery, osobné, skupinové, všeobecné. Taký zhustený exkurz do toho ako vzniká náboženský spôsob myslenia, pretože na stope viac než inde cítim, že svet nie je v mojich rukách. Áno, píšem to do výhod, pretože si myslím, že vedieť, že nevládnem svetu, ale som svetu a náhodám (či vyšším silám, ako len budete chcieť) napospas, je krásna lekcia pokory pred životom.
A práve stopu tiež vďačím za to, že som pochopil, že ľudia nie sú svine. Ako to? Pretože ľudia berú, niekedy to trvá dlho, ale nakoniec sa nájde niekto, kto úplne nezištne zastane, pomôže vám s ruksakom a podelí sa o svoje pohodlie. Nič z toho nemá, to je dôležité si pamätať, šoférovi stopár neprináša žiadnu materiálnu výhodu. A predsa berú, to znamená že ľudia robia veci len z dobrého srdca. Mne sa to zdá byť fantastické a dáva, mi to vieru v ľudí. Amen.
Nooby spomínal pocity. Ja spomeniem hojdačku pocitov. Chceš sa spoznať? Choď na stop! Čakanie na stop prináša prekvapenia a odkrýva netušené zákutia duše. Najprv som optimistický. Potom som neutrálny, pomedzi to výkyvy ako sa rôzne autá rôzne tvária posmeľujúco. Príde netrpezlivosť, vzbura, pohŕdanie šoférmi, čo nevedia vymyslieť poriadnu výhovorku. Hnev, zúfalstvo, kopnúť do všetkého znechutenie a ... odrazu vyrovnanosť so svetom, odovzdané šťastie, všetko je tak ako má byť, na čase nezáleží, všetko je v poriadku, vtáci spievajú a vietor hladí. Neuveriteľné? Aj mne sa poprvýkrát zdalo. Ale je to tak a stáva sa často.
Pocity sú hojdačka, na ktorej sa výborne hojdá, ale neznamenajú až tak mnoho a je to lekcia stopára vo mne praktickému človeku tiež vo mne. Pocity sú prchké a menia sa z najčernejšej tmy na najžiarivejšie svetlo len tým, že auto prijde ku krajnici. Za sekundu sa zlosť zmení na radosť a neoprávnený pocit víťazstva, veď ide len o šťastie. A praktický človek vo mne hovorí, že keď raz viem, aké prchké pocity sú, môžem, ba musím sa brať s väčšou rezervou, sám seba menej vážne. A to je veľa.
ČO MAŤ SO SEBOU (A AKO O TO NEPRÍSŤ)
Niekomu sa stopovanie spája s presunom z okresného mesta do susedného katastra a naspäť, ale taký poriadnejší stop je zároveň výletom na miesta ďaleko od domova a na to treba byť patrične vybavený. Sú veci, bez ktorých sa jednoducho nezaobídete, resp. by ste bez nich mohli mať vážne problémy. Tu som spísal zoznam praktických vecí, ktoré sa mi na cestách zišli a odporúčam zobrať ich so sebou.
| praktickosti: |
- pas
- úrazové poistenie
- mapa alebo autoatlas oblasti kam a kadiaľ hodláte ísť
- peniaze (možno aj platobnú kartu, ak sa dá používať aj v zahraničí)
- Euro<26 (alebo iný preukaz dopomáhajúci ku zľavám)
- zošit a pero
- kontakty na známych v zahraničí
- slovník
- stopárska tabuľka
+ hrubé fixky a čisté biele papiere formátu A4
- plastová fľaša na vodu (obsah aspoň 1,5 litra)
- vreckový nožík s otvárakom na fľaše a konzervy
- lyžičku, vidličku
- veci na šitie
- mikroténové sáčky
- servítky alebo papierové vreckovky
- leukoplast
- oheň (z bezpečnostných dôvodov nie otvorený :-)
- stan
- spacák
- karimatka
- baterka
- foťák a film (pri digitále radšej pamäťovú kartu ;-)
- náhradné baterky
- hodinky
- pršiplášť
- veľký igelitový sáčok, ktorým si prikryjete ruksak v daždi
- klobúk alebo čiapku, aby ste nedostali na priamom slnku úpal
|
| drogéria: |
- mydlo
- šampón
- zubná kefka + pasta
- toaletný papier
- uterák
- holenie
- deodorant
- repelent
- krém na opaľovanie a mlieko po opaľovaní
|
Oblečenie si treba vziať do každého počasia. Ponožky, tričká, spodné prádlo... si pobaľte podľa toho, na ako dlho sa chystáte.
Nebuďte však prekvapení, ak po návrate domov časť z nich vybalíte úplne nepoužitú. Nie vždy sú totiž vhodné podmienky a čas na pravidelné prezliekanie sa. V lete určite oceníte sandále.
!!!
Doklady, peniaze a adresy odporúčam mať vždy pri sebe (aj pri spaní) najlepšie v kapsičke na krku, ktorú budete nosiť pod tričkom. Pokiaľ možno, majte vždy všetko v kope, čiže v ruksaku alebo pripnuté k nemu. Vyhnete sa stratám vecí: nezabudnete ich na ceste pri nastupovaní do auta, alebo naopak, pri vystupovaní ich nezanecháte vodičovi ako spomienku na seba (odporúčam nezabudnúť celý batoh). Mojou špecialitou je zabúdanie klobúkov v autách.
Keď nastupujete, snažte sa vyhnúť situácii, že nakladáte batožinu do auta, v ktorom už sedí vodič. Hrozí tu totiž nebezpečenstvo, že kým nasadnete, auto vám so všetkým ujde. Keď je stopár sám, niekedy to inak nejde, ale pokiaľ ste dvaja, dohodnite sa tak, že jeden nakladá a druhý pri tom sedí v aute. Aspoň vtedy, keď vodič nestojí vonku a neasistuje. Ostražitosť je nevyhnutná. Aj keď to môže pôsobiť paranoidne, je to vždy lepšie ako keby ste to brali na ľahkú váhu a umožnili tak niekomu obrať vás o celú batožinu.
MOJE SKÚSENOSTI S KRAJINAMI KDE SOM STOPOVAL
Nie nadarmo sa hovorí "Iný kraj, iný mrav". Každá krajina je čímsi typická a nie je na zahodenie, keď stopár vie ako to tam chodí, čo môže očakávať, s čím by mal počítať... Život stopára v krajinách, kde som sa takto vyskytol nie je extrémne odlišný, no isté rozdiely by tu boli.
NEMECKO (v lete 2000 a 2001)
Môj stopársky krst sa odohral práve v Nemecku, keď sme sa chceli dostať do
Holandska. Stáli sme na jednej pumpe s odpočívadlom za Norimbergom pomaly 7 hodín a nič.
Napokon som sa spýtal jedného parkujúceho Holanďana, či by nás nezobral so sebou a
ten nás odviezol až do svojej domoviny (dokonca upravil svoju trasu a hodil nás do
mesta, kam sme sa potrebovali dostať). Celý čas sme potom holandským vodičom
rozprávali o našich zlých skúsenostiach s prístupom nemeckých šoférov. Bol to však
omyl, pretože my sme zle stopovali. Že Nemci tiež zastavujú, a že na dobrom mieste
to netrvá dlho (do hodinky nám niekto zastavil potom už vždy), sme sa presvedčili po návrate z
Holandska cestou cez Nemecko do Česka. Pri ďalšom stope v Nemecku sme boli milo prekvapení v Mníchove na výpadovke, lebo tam nám autá zastavovali doslova každú chvíľu. Väčšina z nich šla iným smerom ako my, no aspoň nás to upokojilo, že je to dobré miesto na stop a ochotných Nemcov je neúrekom.
Autostopu v Nemecku sa nevyhnem žiadne leto, keď som na cestách a vždy si to pochvaľujem. Ak som práve v krajine, kde sa nestopuje dobre a poberám sa smerom do Nemecka (domov chodím vždy cez Nemecko a Česko), tak sa trochu aj teším, že čoskoro ma čaká úspešný stop. Až na pár výnimiek, kedy som čakal dlhšie ako by sa mi páčilo, sa mi tam vždy stopovalo výborne.
Nemecko je policajný štát, takže treba rátať s tým, že vás na stope budú
kontrolovať policajti. Už som to zažil 4x a tri razy z toho sa to odohralo v priebehu
asi jeden a pol hodiny... Nehovoriac o tom, že prvé dve kontroly z tých troch sa udiali
asi 5 minút po sebe - jedni odišli a o chvíľu prišli ďalší. Pokiaľ nie ste nejaký
utečenec, nepátra po vás Interpol, jednoducho ak ste čistý, buďte v pohode. Vždy
iba skontrolujú pas, cez vysielačku si overia, či ste v poriadku, spýtajú sa odkiaľ
kam idete a pod., vrátia pas, pozdravia a odídu (keby aspoň kúsok odviezli, lakomci
:-) V jednom prípade sme museli vyložiť aj celú batožinu, to bolo pri tom čakaní na
stop do Holandska a keď sme povedali, že do Holandska nejdeme kvôli futbalu (vtedy sa
tam totiž konali nejaké významné majstrovstvá), tak sme im začali byť podozriví.
Skoro ochutnali aj tuhý lieh do prenosného variča, ale potom nás nechali na pokoji,
lebo zistili, že nič tam nevyvážame.....veď načo nosiť drevo do lesa? :-D
FRANCÚZSKO (v lete 2001)
Stopovanie vo Francúzsku hodnotím rovnako ako v Nemecku či Holandsku. Keď
človek stojí na dobrom mieste, nemusí sa obávať, že mu nič nezastaví. Niekedy sa
čaká dlhšie, inokedy má človek šťastie a auto splaší hneď. V tejto krajine nám
okrem domácich často zastavovali cudzinci (Američanka, Belgičan,
Švajčiarky, Nemec i Taliani).
Doma ma všetci upozorňovali na to, že bez znalosti aspoň základov francúzštiny sa
tam nezaobídem, lebo domorodci sú nacionalisti a nie sú veľmi ochotní komunikovať s cudzincami v inej reči
ako ich rodnej. Prihlásil som sa na síce intenzívny jazykový kurz, ale napokon sa nekonal, takže do Francúzska som šiel s obavami ako sa dohovorím. Francúzi ma však
príjemne prekvapili. Každý, kto nás viezol, bol v pohode a vedel po anglicky. Niektorí
síce iba veľmi lámane, ale vedeli (okrem talianskych kamionistov, ale aspoň bola o to väčšia sranda). Napriek tomu odporúčam urobiť prvý dojem a
pozdraviť "Bonžúr" a pri nasadaní do auta poďakovať "Mersí".
Aspoň ako dôkaz, že sa snažíte. Pre prípad, že by ste naďabili na
ochotného Frantíka, ktorý však po nevie anglicky ani ničovaté
nič, majte pripravený aspoň papier s napísaným textom v zmysle "Mohli by ste
nás, prosím, vyložiť na najbližšej pumpe pred mestom?"
Vo Francúzsku sa na diaľniciach platí mýto, takže istotne prejdete cez nejakú-tú
"peage" (peáž). Kto sa s takým niečim ešte nestretol, trochu sa to podobá na colný prechod. Za peage je na stopovanie doslova ideálne miesto, lebo je tam veľa jazdných pruhov, ktoré sa spájajú do bežnej šírky diaľnice až po niekoľkých desiatkach metrov a autá odtiaľ vychádzajú pomaly.
Zle sa nám stopovalo na nediaľničnom úseku, keď už sme
boli asi 40 km od Saint Tropez. Bola to cesta popri pobreží, ktorá viedla cez všetky
tie pekné prímorské mestečká. Problém bol ale iba v tom, že sme exhibovali s tabuľkou
SAINT TROPEZ a ľudia zrejme väčšinou nešli až tam, takže nikto nezastavil. Na
jednom mieste sme trčali vyše dvoch hodín. Skúsili sme teda stopovať palcom nahor a takmer
okamžite nám zastalo auto (a v ňom dokonca dve mladé baby). Z toho miesta sme sa do Saint Tropez dostali postupne až
4 autami, lebo každé šlo len kúsok. To bol rekord, lebo prejsť 40 kilákov nám
zabralo asi pol dňa, "spotrebovali" sme 6 stopov a celkovo sme v ten deň
vystriedali 9 áut. Poučenie z toho je, že pre stop na kratšiu vzdialenosť postačí
aj ten vztýčený palec (pozor, nemýliť si s prostredníkom ;-) Aspoň vo Francúzsku to tak platí a nie je to len moja
skúsenosť.
Tak ako asi všade, aj vo Francúzsku sa dá pomerne lacno stravovať, pokiaľ objavíte nejaký super/hyper-market. Cestou do Staint Tropez sme narazili na jeden taký a keď som sa v ňom poriadne porozhliadol, objavil som naozaj zaujímavé ceny. Výhodné sú tam hlavne multibalenia, takže ak vás ide viac, hľadajte najmä tie. Kvôli energii, pre nasýtenie a taktiež z maškrtnosti som nevynechal oddelenie sladkostí a za nejakých 11 frankov som kúpil balenie s 5 tyčinkami Lion (alebo ich tam bolo až šesť?). Vypočítajte si koľko by vás vyšla jedna a porovnajte to s cenami u nás. Pokiaľ sa nemýlim, pod 15 korún to tu nekúpite. Viem, nie je to až taký horibilný rozdiel, ale už len to, že ste vo Francúzsku a môžete nakupovať za ceny nižšie od tých u nás, je potešiteľné. Nedá mi nespomenúť ešte jeden príklad. V oddelení s minerálkami a malinovkami som siahol samozrejme po tej najlacnejšej limonáde (1,5 litra za cca. 2 fr.) a keď som sa z toho napil, neveril som vlastným chuťovým pohárikom. Bol to Sprite! Žiadna podobná chuť, tá citrónová voda bola svojou chuťou absolútne identická so Sprite-om. Pri ďalšej návšteve supermarketu som zo zvedavosti kúpil podobné pitie, to už však ako Sprite chutilo iba tak na 53%, ale bolo tiež za facku. Lacné to bolo preto, lebo to bol výrobok spoločnosti prevádzkujúcej zmieňovaný supermarket. Podobne ako bývajú u nás najlacnejšie výrobky v Jednote od Jednoty alebo v Tescu vyrábané pre Tesco v tom ich typickom balení. Čerstvé bagety (iba pečivo, nie obložené) zrejme všade kúpite za približne 4 franky (+/- nejaké drobné). Obložené na pumpách sú pomerne drahé, od tých 20 frankov vyššie. Káva alebo čaj z automatu na čerpačke vyšla všade jednotne 6 frankov.
Poznámka: francúzsky frank vtedy stál (ešte keď existoval) okolo 6,50 Sk.
HOLANDSKO (v lete 2000)
Stopovanie po Holandsku ma nadchlo, lebo kam sme sa v ten deň rozhodli dostať, tam sme sa aj dostali. Vodiči boli veľmi ústretoví a netrvalo veľmi dlho, kým nám zastavili. Trochu sme aj experimentovali, keď sme sa od mora, kde sme nocovali, chceli na druhý deň dostať do centra Haagu. Pri odchode z kempu sme si vycapili tabuľku "downtown" a čo nevidieť nás jedna rodinka vzala do mesta. Celkovo na nás Holanďania urobili dobrý dojem: neraz sa nám stalo, že nás aj niečím ponúkli (džús, džoint, resp. juice, joint :-) Netvrdím však, že je bezpečné brať si takéto veci od cudzích ľudí.
Pokiaľ sa viete dohovoriť po anglicky, s komunikáciou v Holandsku problémy mať nebudete. Priateľskí sú nielen vodiči berúci stopárov. Nech sme sa kohokoľvek pýtali na čokoľvek, radi nám to vysvetlili, usmiali sa, boli samá ochota. Národ holandský mi je sympatický.
Nespomínam si na nič, na čo by som mal nejako extra upozorniť alebo pred čím varovať. Mimochodom, ani NL nie je práve najlacnejšia krajina.
TALIANSKO
(v lete 2002)
Z viacerých strán som o stope v Taliansku počul, že sa treba pripraviť na dlhé čakanie. Síce sme aj my na istých úsekoch nemalú chvíľu čakali, ale dalo sa to vydržať. Zaujímavé je, že o čo menej nám tam zastavovali osobné autá, o to viac sme sa vozili v náklaďákoch a kamiónoch.
Myslím, že angličtinou sú na tom horšie ako Francúzi, resp. Korzičania, no keď už som naďabil na Talianov, ktorí po anglicky hovorili, celkom im to šlo a prekecali sme celú cestu. Zaujímavý prístup majú tí, s ktorými som si nerozumel. Velice vysvetľovali, gestikulovali v Taliančine ako keby som im rozumel. Aspoň boli ochotní a pomohli ako mohli.
Počul som, vraj tamojší policajti vyháňajú stopárov dokonca aj z benzínok (rád by som vedel kam majú ísť, keď je to na diaľnici). My sme takú skúsenosť nemali, dokonca okolo nás raz prechádzali a ani sa nepristavili, nevychovanci! :-)
KORZIKA
(v lete 2002)
Hneď na úvod by som vás rád upozornil, že ak vaše žalúdky neznášajú nekonečné serpentíny, buď si vezmite veľa kinedrilu alebo sa radšej vyhnite ceste po západnom pobreží (detto ceste z Corté na západ alebo opačne).
Môj celkový dojem zo stopu na Korzike je relatívne priaznivý. Keďže je to malý ostrov (z Bastie do Bonifacia je to iba 180 km), máte reálnu šancu prejsť zo severu na juh (resp. naopak) v rámci jedného dňa. Nám sa to však nepodarilo, mali sme zlý deň a tak sme zmeškali loď naspäť. Mimochodom, loď. Na ostrov sa stopom asi sotva dostanete, treba si kúpiť lístok na trajekt. Nás vyšiel spiatočný na cca. 45,- euro na osobu. Plavba trvá 4 hodiny a cez víkendy chodia aj polnočné, plaviace sa 7 hodín.
Po Korzike sa premáva veľa chutných babeniek vo svojich autíčkach a dokonca sem-tam niektorá aj zastaví. Nás odviezla jedna, ďalšie dve sme museli odmietnuť, lebo nešli tam kam my. V značnej miere majú so stopármi pochopenie turisti a tých je tam celkom dosť (mali sme tú česť byť vezení Nemcami, Britmi, Švajčiarom, Dánom i Holanďankami).
Chvíľami som mal o miestnych vodičoch nie príliš lichotivú mienku. Neraz sa nám totiž stalo, že sme stopovali na dobrom (ba priam ideálnom) mieste a nič z toho. To ma vážne zarážalo. Korzičanov som napokon začal vidieť v lepšom svetle po tom, čo nás niekoľkí domorodci veľmi ochotne odviezli. Síce vyzerali, že auto ukradli z vrakoviska (jednému som do káry nastupoval oknom, lebo dvere mal pokazené) a teoreticky by mohli mať zálusk na našu batožinu, no žiadnu ujmu nám nespôsobili a odviezli nás kam sme potrebovali. Moje obavy z nich pramenili zrejme z ich vzhľadu, keďže u nás tí tmavší spoluobčania väčšinou nemajú dobré úmysly (česť výnimkám!).
Ich typická odpoveď na moju otázku "Dujú spýk inglyš?" bola "a lydl". Až mi to časom začalo byť smiešne, lebo tak okrem jedného odpovedali naozaj všetci. Asi sa na mňa dohodli :-) Každopádne sa s nimi dalo dohovoriť a to dokonca aj s tým jedným, ktorý hovoril len po francúzsky (čo je jazyk, ktorý neovládam).
S policajtmi (vlastne, u nich sú žandári) sme nemali vôbec žiaden problém. Dokonca sa mi vďaka mojim slepým očiam podarilo párkrát stopovať aj policajné auto a dopadlo to tak, že nám zamávali.
Praktická rada: nabaľte sa potravinami, na Korzike je totiž dosť draho aj pre ľudí zo západu. My sme si tam kupovali iba bagety a paradajky, ktoré sme zajedali slovenskými paštétami. Jedna bageta + 2 paradajky nás vyšli na 2 euro.
DÁNSKO (v lete 2003)
V Dánsku sa to celkom dá. Mali sme smolu, že keď sme tam boli, prakticky stále pršalo, takže nám to cestu dosť komplikovalo a veľa času sme strávili skrytí pred dažďom. Dánska ochota sa však preukázala aj v takomto nečase, lebo párkrát sme stopovali napriek počasiu a bolo nám zastavené.
Taktiež sa nám viackrát stalo, že nám zastavilo auto bez toho, aby sme práve stopovali. Napr. jeden chalan nás neskoro večer, keď už bola tma a pôvodne šiel druhým smerom, odviezol niekoľko kilometrov na lepšie, menej zašité miesto. Odtiaľ, aj keď to bola neosvetlená cesta a veľmi frekventované miesto to veru nebolo, nás asi tak po 30-40 minútach zobral chalan na Pick Up-e a vyhlásil, že sa to síce nesmie, ale ak to neprekáža nám, tak "I don't care" a jeden bude vpredu a ten druhý aj s batožinou v nákladnom priestore. Prečo by nám to malo vadiť? (veď ja som aj tak sedel vpredu :-)
Zaujímavé bolo, že celkovo na miestach, ktoré vyzerali dosť zašito a neperspektívne sme čakali pomerne krátko, ale potom na výpadovke v meste, kadiaľ stále jazdilo veľa áut, proste na ideálnom mieste na stopovanie, sme čakali 3 hodiny. Ešte dobre, že vtedy práve nepršalo.
S Dánmi sa v pohode dohovoríte po anglicky, dokonca aj s policajtmi.
V Dánsku nie je povolené stanovať mimo campov, no my sme to veselo ignorovali a vždy sme si našli nejaké miestečko, kde sme rozbili tábor. Problémy sme kvôli tomu nikdy nemali a dokonca sme raz na jednom trávnatom poraste nocovali s požehnaním polície dánskeho kráľovstva: ešte sme len začali stavať stan, keď nás oslnila nočná hliadka polície dvomi silnými baterkami. Pýtali sa, čo tam robíme. Kým sme jednému vysvetľovali, že tam chceme iba prespať a ukazovali sme mu pasy, druhý bol skontrolovať, či náhodou niekoho nezakopávame. Keď sa vrátil a povedal, že je to všetko okay, tak sa s nami rozlúčili a popriali dobrú noc. Pre istotu som sa ešte spýtal, či tam teda môžeme ostať. Potvrdil mi, že áno. Ako som poznamenal krátko po rozlúčke s nimi, sú to vážní frajeri (v najlepšom zmysle toho slova). Polícia tam totiž plní to, čo by mala všade: v prvom rade je to služba občanom a nekomplikuje ľuďom život.
ŠVÉDSKO (v lete 2003)
Stopovanie vo Švédsku si môžu dovoliť asi iba tí, čo majú kopec času a pevné nervy. Strávili sme tam 2 a pol dňa, z čoho sme väčšinu času zbytočne zabili čakaním, kým nás nejaký dobrák vezme so sebou. Dosť nás to demotivovalo, až sme sa na polceste obrátili a pobrali naspäť. Obávali sme sa totiž, že ak sa nám podarí dostať ďalej, o to ťažší bude návrat domov a to sme nechceli riskovať. Aj tá cesta naspäť bola utrpením - 4 hodiny nás nikto nezobral z frekventovaného miesta, kde sa pri ceste dalo v pohode zastaviť, boli sme pár metrov od semaforov, takže autá často stáli na červenú, kým sa pohli smerom k nám a navyše to bol priamy ťah tam, kam sme chceli ísť. Teoreticky ideálne miesto, no s výnimkou, že to bolo vo Švédsku.
Napriek tomu nemám úplne jednoznačné dojmy, lebo aj vo Švédsku sa nájdu ochotní vodiči. Jeden kamionista nás dokonca v priebehu tých dvoch dní viezol 2x a zobral nás aj chlapík, ktorý vravel, že stopárov nezobral už 40 rokov (možno za ten čas na žiadnych nenatrafil :-) a my sme vraj pôsobili čisto a dôveryhodne. Taktiež nám zastavil týpek, ktorý mal plné auto a takmer sa nám ospravedlnil, že nás nemôže zobrať, lebo by sme sa nepomestili. Rovnako ako jeden ďalší, čo nás odviezol síce nešiel ďaleko, ale hodil nás na lepšie miesto našim smerom.
Keď sme sa o tejto skúsenosti bavili s pár ľuďmi, potvrdili nám, že Švédsko je v tomto divné a stopári to tam ľahké vôbec nemajú.
Pikoška: nie našim smerom šlo auto, vodič spomalil a zagestikuloval, že ide na pumpu, ktorá bola kúsok odtiaľ a potom sa pre nás zastaví. Slovo dodržal. Keď pre nás prišiel, vyliezlo z neho, že chce 500 švédskych korún za jedného. Bol prekvapený, že nie sme ochotní za odvoz platiť. Vravím, Švédi stopárov nechápu :-)
Vo Švédsku je dovolené rozložiť si stan na akejkoľvek trávnatej ploche, pokiaľ nie ste vyslovene na niekoho majetku. Údajne tam smiete ostať 24 hodín, teda nie aby ste to pochopili tak, že sa s rodinou na týždeň ubytujete v nejakom parku :-)
Čo sa prírody týka, Švédsko je ževraj všade rovnaké, takže keď sa dostopujete k nejakému jazeru, poobzeráte sa po okolí, nafotíte si to, tak ste vybavení.
So švédskou políciou sme nemali tú česť, čo mi je aj trochu ľúto, lebo vraj aj ich poliši, podobne ako dánski, sú úplne super, nerobia žiadne problémy a ochotne poradia, pomôžu, usmernia...
BULHARSKO (v lete 2003)
V Bulharsku som stopoval len skúšobne, v rámci riadnej "autobusovej" dovolenky. Presúval som sa iba na krátke vzdialenosti (medzi prímorskými mestečkami) a aj to iba párkrát, takže nemôžem objektívne zhodnotiť ako je to v ostatných končinách BG.
Auto nám vždy zastalo do pár minút. Najdlhšie sme čakali asi štvrť hodiny. Ak si dobre spomínam, vždy nás odviezli nejaké dodávky. Vačšinou som stopoval za bieleho dňa s kamoškou, navyše sme neboli ani nabalení, mali sme nanajvýš malý ruksak, možno preto ten úspešný stop. Na druhej strane však, prvýkrát sme stopovali večer za tmy a dokonca traja (dvaja chalani a baba) a zobralo nás hneď tretie auto, čo šlo okolo.
Aj keď tieto moje skúsenosti hovoria o pomerne jednoduchom autostope, asi by som sa neodvážil stopovať naprieč celou krajinou a už vôbec nie sám.
Ak budete skúšať stopovať v Bulharsku, nezabudnite na to ich opačné pritakanie hlavou, aby ste nevedomky nevybabrali sami so sebou. Raz nám zastal chlapík a spýtal som sa ho, či ide do Kitenu. Pokrútil hlavou zľava doprava. Prekvapilo ma to, lebo tým pádom ukázal, že nie, aj keď tá cesta vlastne inde neviedla a tiež som nechápal, prečo nám teda zastavil. Až keď dodal "da", uvedomil som si, že čo bulharská hlava ukazuje ako naše nie, je po ich áno a naopak. Takmer by som ho nechal odísť.
Dajte si pozor na bulharské zmenárne. Je veľa takých, ktoré vaše euro či dolár kúpia v pomere 1:1 k leva, čo je takmer polovičná cena. Profitujú z nepozornosti turistov, ktorí si nepozrú poriadne, čo je napísané na tabuli s kurzom a pred vydaním peňazí si nechajú podpísať potvrdenku. Podvodnícke zmenárne používajú aj také fígle, že majú na tabuli napísaní dobrý kurz, ale tesne za desatinnou čiarkou je jednotka, takže napr. namiestno 1,91 tam majú 1,191 čo menej sústredenému jedincovi tiež unikne a myslí si, že vymákol dobrý kurz. Polícia im nič nemôže (alebo nechce), takže ak naletíte, už si asi nepomôžete.
ČESKÁ REPUBLIKA (v lete 2000 a 2001)
V prvom rade upozorňujem, že v Česku je veľká konkurencia. Kým v ostatných vyššie spomínaných krajinách sme iných stopárov takmer ani nevideli, v Českej republike je ich neúrekom (na Slovensku to asi nie je iné). U bratov Čechov som stopoval vo dvojici, aj sám. Tu sa mi potvrdilo, že stopár - samotár cestuje rýchlejšie. Do takých 20 - 30 minút ma vždy niekto zobral. Dokonca aj o desiatej večer, keď som sa chcel dostať z Prahy do Plzne. Ani cesta domov mi netrvala dlho: pri brnenskom hypermarkete pri výpadovke smerom na Bratislavu ma vzal jeden východniar a odviezol ma až do bratislavskej Dúbravky. Dvoch by určite nezobral, lebo zadné sedadlo mal napchaté nákupom. Okrem iného mi porozprával aj to, že keď mal 19 rokov, prevrátil auto a zdravotne sa z toho dlho dával do kopy. Také reči sú pre spolujazdca nesmierne povzbudivé :-) Ale inak to bol v pohode chlapík. Tuším sa volal Rudo...alebo Fero?
Rok nato som cestoval cez Česko s kamošom do Nemecka a dostať sa z Břeclavi do Prahy nám zabralo celý deň - a to sme sa viezli len dvomi autami. Bolo to akoby začarované, nedarilo sa. Keď sme po dvoch týždňoch šli domov, darilo sa podobne, ale až od polcesty medzi Prahou a Brnom (ani neviem kde sme to skysli), dovtedy nám to išlo priam fantasticky. Už druhýkrát sa mi stalo, že z jedného konkrétneho miesta v Karlových Varoch smerom na Prahu nás zobralo auto takmer po niekoľkých sekundách(!), čo sme sa tam postavili. Keď sme potom vystúpili, len čo auto odišlo, v momente zastalo ďalšie, čo nás odviezlo ďalej. Úplná paráda. Paradoxne, po dvojnásobnej skúsenosti s výborným stopom na tom istom mieste sme mali na tretí pokus smolu. Stáli sme tam vyše 3 hodiny, počas ktorých odtiaľ odišlo možno aj 15 ďalších stopárov. Aj keď sme tam prišli ako prví, mali sme smolu, lebo sme boli dvaja chalani s nabalenými báglami a tak sme nemali šancu proti stopojúcim babám, párikom a chalanom bez báglov. Rovnako sme na tom istom mieste dopadlo aj rok potom, takže konštatujem, že prvé dve skúsenosti s tým miestom sme mali vyslovené šťastie. Každou stopárskou návštevou Českej republiky sa utvrdzujem v názore, že keď už, tak sa radšej rozdeliť a necestovať spolu. Navyše, ako mi bolo neskôr neskôr povedané, spomínané miesto vôbec nie je vhodné na stop smerom do Prahy. A to som sa to musel dozvedieť až od štvrtého vodiča, čo ma odtiaľ viezol (teda 3 roky po prvom stope :-)
dPCV: Nebudem písať o krajinách ako takých, skôr popíšem trasy, ktoré poznám a ktoré som šiel, zdá sa mi to presnejšie a môže to pomôcť a ja sa zároveň vyvlečiem z toho, že by som trepal nezmysly. Všetko overené veci (ak ma teda pamäť neklame).
Praha – Paríž
Túto trasu mám rád a chodím tadiaľ asi tak raz ročne, pretože rád zbehnem za kamarátmi do Paríža prípadne ešte ďalej, do Rennes, kde býva moja fantastická kamoška. Najlepší čas je 13 hodín (to som si ako som už spomínal, aj zašoféroval), normálka je okolo 16-24 hodín. Z Prahy vychádzam z pumpy, na Plzeňskej sú dve hneď za sebou, stadiaľ sa celkom dá dostať na Rudnú, odkiaľ chodia auta až na kraj sveta. Inak na Rudnú sa dá dostaťaj MHD uz Prahy, chodí to zo Zličína. Raz som tam (na Rudnej) chytil ťah až do Stassbourgu a tam hneď nadväzný stop na Paríž. Ale pozor: Rudná v tomto smere je len pre silné žalúdky, sú tu tie najstrašnejšie prostitútky na svete. Ak vás po obchvate ne zaväzú za plzeň, tak z Plzne sa treba väčšinou vymotať autobusmi, tuším č. 12 (lístky sa v autobuse nepredávajú), lepšie je opýtať sa miestnych. Kto sa nedokáže dohovoriť ani v Plzni, možno by radšej nemal chodiť nikam ďalej. Na konci mesta je výpadovka (odkedy stojí obchvat, tak zrejme trochu pustá), ktorá vedie priamo do nemčúrova, čo spoznáte podľa mladých rómiek, ktoré sa očividne živia najstarším remeslom a mnohých keramických trpaslíkov. Tam sa dá stopovať na palec, či tabuľku, tí fajnovejší ako ja majú asi kilometer ďalej na pravej strane pumpu, kde v reštaurácii dobre varia. Najesť sa tam dá dobre, so stopom je to horšie. Málo ľudí tam zastane, takže to nie je žiadne bingo, ale je tam strecha, pod ktorou neprší. Odtiaľ je v podstate jasný minimálne Rozvadov, pre pomerov neznalých, hraničný priechod. Tam sa síce dá stopovať, ale ja to nerobím rád, uniformované postavičky ako colníci ma znervózňujú.
Nastáva ťažký úsek, ktorý je najlepšie prejsť na jeden šup. Z nemeckej strany nie je dostavaná diaľnica a najbližšia pumpa je myslím pri Ambergu a ako tak spätne čumím do mapy (nemôžem si pamätať všetko), je to tam dáke dokrižované takže si treba dať pozor, aby sa tam človek nezamotal do drobných stopíkov, potom to trvá dlhšie. Asi najlepšie je namieriť si to na Amberg a potom na diaľnicu. Kus od Ambergu na západ je myslím pumpa. Ide tadiaľ severo južne diaľnica na Regensburg, ale tá nám veľmi nepomôže. Ak sa vám podarí dostať a udržať sa na diaľnici číslo neviemkoľko (ako tak spätne čumím do mapy tak E50), čo ide okolo Norimbergu na Heidelberg atď, máte to v pohode z pumpy na pumpu až po križovatku pri už spomínanom Heidelbergu, kde sa treba rozhodnúť, či pôjdete smerom na Strasbourg alebo na sever na Saarbrucken (kašlem na ich dve bodky). Ja sa prikláňam, ak je to možné, k druhej možnosti, veľmi pekne tam potom diaľnica pokračuje na Metz, Reims a potom na Paríž. Ak sa vám podarí udržať sa na tejto linke a skákať z pumpy na pumpu, nie je až po Paríž žiadny problém. Je to stará dobrá A4, ktorá vás vyhodí kdesi na okraji Paríža s trošičkou šťastia až v samotnom srdci francúzskej metropoly. Za daných okolností by, ak nerobíte hlúposti cesta nemala trvať viac než 24 hodín. Nemala by... Ak hlúposti robiť budete (ako sa to stalo posledne mne), môže to trvať podstatne dlhšie. Hneď na začiatku som sa nechal hlúpo vyložiť na akejsi ceste hneď za českými hranicami a tam to nejak nešlo. Keď prší tak leje, nik ma nechcel vziať, napriek tomu, že Nemci berú dobre, posúval som sa slimačími skokmi po asi 5km, čo síce môže byť pomerne príjemné, nie však s vidinou 1000 km pred sebou (chcel som prespať u kamaráta v Paríži a pokračovať dole na Bordeaux). Nakoniec som ma zobral kamionista kdesi od Fiľakova, ktorý išiel do Anglicka a vyhodil ma pri Luxemburgu, odkiaľ som plánoval „prebehnúť“ na A4 medzi Stasbourgom a Parížom a normálne pokračovať. Moje prebehnutie však akosi nepasovalo nikomu do cestovných plánov, všetci valili z Holandska kamsi dole na Nancy a nakoniec som stratil neuveriteľných 9 hodín, po ktorých som sa vykašľal na pumpy a na surovo, unavený, naštvaný a nezmieriteľný som prekonal posledné štyri kilometre pešo a bez okolkov či zábran som sa proti všetkým zákonom a rozumným radám postavil na kraj diaľnice, odkiaľ ma zobral chlapík priamo do Paríža. Tomu sa treba vyhnúť ako sa dá. Nielen, že je to ilegálne, kašľať na pokutu, ale je to neuveriteľne nebezpečné a spätne si sám sebe si klepem na čelo. Spätne. V tom momente mi bolo všetko jedno a jednoducho som sa tam postavil a zdvihol palec. Myslenie je pekná vecička, len ju modifikuje toľko iných vecí...
Ďalšou variantou tejto trasy bol môj štart k Mníchovu (hneď prvý, hneď z Prahy, no neodvez sa) a potom hore až do Belgicka a odtiaľ na Paríž. Znie to šialene a je to odklon od pôvodnej trasy asi o 400km, ale oplatilo sa to: bola zima (že by zimné skúškové?) a radšej som strávil tú noc v kamióne než ne pumpe čakajúc na priamy spoj. Navyše to vtedy trvalo celé asi 22 hodín, čo vôbec nie je zlý čas.
Okolo Mníchova je to ošemetné, treba nájsť niekoho, kto vás hodí za mesto na pumpu. Mníchov je relatívne veľké mesto a nemilosrdne vcuciava väčšinu dopravy do seba. Hlavne ráno a poobede.
Celkový dojem: Ľahká trasa, ľudia berú a hlavne je to dôležitá tepna aj v Nemecku aj vo Francúzsku, takže je tam plno ľudí, ktorých sa môžete pýtať a nakoniec vás vezmú. Plno kamiónov, ktoré ťahajú kľudne z Čiech, resp. zo Slovenska až do Francúzska. Dôležité je podľa možnosti ísť cez týždeň a nie cez víkend, kedy je tam omnoho menej áut, nie je to žiadna prázdninová trasa. Nemci aj Francúzi sú v pohode, nemám s ani jednými problémy, kedže sa nemecky viem popýtať, či že by ma to neodviezli hyn za kopčok, po francúzsky sa s nimi kľudne pobavím aj o osobných veciach. A to oni radi.
Ak chcete prechádzať cez Paríž niekam inam, musíte mať šťastie. Osem miliónové mesto zhltne väčšinu aút do seba a nie je veľa ľudí, ktorí by sa sunuli inam za. Ak mierite na juh, zrejme je lepšie vyhnúť sa mu veľkým oblúkom, ak si ho chcete pozrieť, je nutné sa potom dostať niekam von. Smerom na juh a na západ sa pomerne dobre (aj keď predsa len trpezlivo dá stopovať pri výjazde v Sevres, neskôr sa smery Rennes/Nantes a Bordeuax/Clermont Ferrand rozchádzajú. Ak ste na pumpe, ste dobre.
UŽITOČNÉ LINKY
Kým som nemal žiadne skúsenosti so stopom, zisťoval som si to na nete. Našiel som pár dobrých stránok, ktoré mi pomohli získať prehľad. Ak chcete vedieť ešte viac ako ste sa dočítali tu, alebo som to celé napísal zle, nech sa páči, stopnite si surf a hop na ne ;-)
http://www.romansterly.com
http://dusan.pc-slany.cz/stop/default.htm
http://mlha.cz/personal/stop.php
http://korzika.wz.cz/
http://www.artoftravel.com/13hitchhiking.htm
Stopár.sk - nový slovenský web pre autostopárov
http://www.stopar.sk
Na týchto stránkach nájdete čosi vybavení, ktoré je vhodné aj na takúto turistiku, - stany, spacáky, batohy, karimatky...
http://www.malypruvodce.cz
http://www.svetoutdooru.cz

© nooby 1997 - 2010
|